PUNKGEN

Človek by po tom všetkom, čo sa naokolo deje, ani neveril, že sa veci dokážu vrátiť do zabehnutých koľají. Ak svet nedostal dosť faciek cez pandémiu, tak pre istotu mu prišla zopár naložiť aj vojna na Ukrajine a inflácia a ekonomický chaos mimo úplnej kontroly. Žijeme v premenlivých a divných časoch. O to viac poteší, že aspoň nejaké piliere nám tu ostali. Jedným z nich je práve OEF.

Som rád, že festival zvládol a prežil pandémiu a dokázal sa vrátiť v plnej sile naspäť. A poskytnúť tak na pár dní azyl všetkým, ktorí tento ostrov extrémnej muziky a osobnej slobody mali pevne poznačený každoročne v kalendári. Vieme, prečo sem chodíme. Tona dobej hudby, kopec kamošov a vibe, ktorý inde nenájdeš. Žiadny iný festival nemá takú atmosféru. Treba zažiť. Nezabudneš. To ti garantujem. Kto tam niekedy bol, vie, o čom rozprávam.

O to viacej som bol nastrelený, že tento rok už situácia dovolila zorganizovať OEF v štandardnom prevedení. Minulý rok som vynechal, jednak sme mali v rodine zdravotné patálie s malým, ale až tak ma ani nelákal lineup, ktorý bol z pochopiteľných dôvodov dosť okresaný. Aj keď za YACOPSAE som vyronil slzu. Tak po dlhých troch rokoch, s miernymi abstinenčnými príznakmi, som to tento rok nemohol vynechať. Tentokrát našťastie nič nebránilo v ceste. Doma všetko v pohode a s Čurbym sme doriešili detaily napriek menšiemu chaosu, kedy mi email hodil akreditačku do spamu. Už len nastaviť časomieru do odjazdu.

Bolo to celé famózne. Čítaj nižšie. A ako inak, nešetrím slovami. Ak niečo neznášam, sú to reporty z festivalov, kde je po dvadsiatich minútach čítania po všetkom a nedozvedel si sa skoro nič, len kto kedy zhruba hral a čo to bolo. Zapatlá sa to tonou fotiek a tie predsa povedia najviac, že. Nie môj štýl. Ja ťa tam chcem preniesť, nie spraviť ti z toho blok vo večerných správach. Skôr dokument. Nebude to stručné. Varoval som ťa.

STREDA
Keďže ma dieťa vycvičilo ťahaním z postele v ranných hodinách, v kombinácii s cestovnou horúčkou som už o pol siedmej na nohách. Čo je dobre. Posledné ročníky som naberal ľudí smerom po diaľnici na Bratislavu, tentokrát bude trasa iná. Kratšia, ale časovo dlhšia, pretože idem na Dolný Kubín do obce Revišné pre Moniku a potom do Žiliny pre Paťa. Posádku som zháňal na poslednú chvíľu, nechcel som sa týždne dopredu dohadovať a potom riskovať, že sa ako naschvál dačo pojebe. Ako rodič som už opatrnejší a možno nechcem veci zakríknuť.

O ôsmej sa lúčim s rodinou, sadám do auta a vyrážam. K Monike sú to dve a pol hodiny jazdy. Ideme do Žiliny, naberáme Paťa, doprajem im menšiu pauza na cigo a pivko na hraničnej benzínke a môžeme smelo pokračovať. Trasa vedie smerom na Olomouc a krížom na Hradec. Kilometre sa míňajú, tempo je skôr pomalšie. Na druhú stranu, je to príjemná jazda, kde sa dá aj popozerať príroda a nevymieľa ma diaľničná nuda a šeď. Miestami aj dvojprúd, ale chytili sme aj polhodinovú zápchu. Takto to pomaly odsýpa, až sme niečo po piatej pri areáli v Trutnove a idem hľadať nejaký spot na parkovanie.

Nakoniec nájdem popiči miesto pri benzínke kus nižšie od areálu, posledný voľný flek. Yes my lord. Ideme vybaviť vstup, čip na platenie, na ktorý môže niekto pindať, ale ja som rád, že festival rieši takéto veci vo verzii dvetisícdvadsaťdva. Vyštverám sa s vecami hore do lesíka k distrám, pekne za Twiggyho, rozložím stan, vybalím spacák, ubalím prvé brko a otvorím rum. Je pred šiestou. Som konečne doma.

Dnešný večer je večerom divných riffov. Troška neurčité označenie, ale iba kým si neprebehneš lineup. Celkom pestrá zmes rozličných kapiel, a dôjde aj na experimentálne a pomalšie veci. Čo je niečo, čo tomuto festivalu fest pristane. Do konca života budem pamätať set EYEHATEGOD spred ôsmich rokov. Ako by sem pristálo niečo z iného vesmíru. Čosi obdobné očakávam aj teraz. Kapely mimo bežný "festivalový rámec", ale rozhodne nie mimo ten môj. Za mňa teda vládne spokojnosť a prevláda zvedavosť. Tým, že máme dobrý čas príchodu, spokojne sedíme s prvým pivom a ďalším brkom na lavičkách, ktoré raz za čas znamenajú celý svet, a s úderom šiestej to pre nás zahajujú domáci VOLE.

Nenazval by som ich kapelou s divnými riffmi. Ale určite si zaslúžia označenie špecifická kapela. Majú svoj štýl, sound a ksicht. Hardcore/punk, ktorý je krásne arogantne priamočiaro primitívny, v tom najlepšom slova zmysle. Alebo surový, ak chceš. Videl som ich neraz v klube a zakaždým tam spustili peklo. Na veľkom pódiu to nestratilo nič. Idú nekompromisne ako hydraulický lis, pod nimi solídny pohyb a zvuk je ako zo škatuľky. Stopercentne im sadol, bolo počuť všetko jasne, ale charakteristicky špinavo. Silne a hutne. Určite set VOLE s najlepším zvukom, aký som zhliadol. V dave zazriem prvého naháča. Pekne nám to štartuje.

V aute sme nasedeli deväť hodín, ale furt v pohybe. Chcem byť statický. Plán máme s Paťom len blednúť na lavičkách a odsledovať si dnešné kapely. Vonka je príjemne, pivko je nablízku a do papierika toho jesto habadej. MORBID EVILS z Fínska so spevákom Keijom z ROTTEN SOUND. Trojica, dve gitary plus bicie. Taký záhrobnejší sludge, pretkaný počas takmer celého setu jediným samplom a to horiacim drevom, ak to správne identifikujem. Dokázalo ma to slušne vtiahnuť, aj keď celkovo je to troška generické a málo svojské. Tu to odviedlo dobrú robotu, pekne to stihlo opantať, než zhorela ďalšia fakľa v mojej hube. Akurát by chlapci nemali hrať v mikinách s odrezanými rukávmi, lebo temné to bolo aj s tými kapucňami, len im tie biele cmarové ruky svietili ako Gandalfov zázračný papek.

S pomaly zapadajúcim slnkom rozbaľujú set BELZEBONG z Poľska. Stoner ako žito, bez vokálov. Čo je ešte asi kus ťažšie vymyslieť pestré riffy a aranže, keď ti to nevypĺňa žiadny spev. Im to ale ide náramne od ruky. Od prvého tónu po posledný ma to zoberie niekde inde. Začneš mykať hlavou v tempe, zapne sa autopilot a ani nevieš ako, pristávaš odídený na konci setu. Pestré, dynamické, nápadité a prevedené perfektne v každom aspekte. Stoner pokladám za náročný žáner. Robiť to po svojom, a nemať pri tom vokál, ktorý tomu môže dosť výrazne udávať charakter, nie je ľahká úloha. Toto bolo ale ako z veľkej magickej knihy. Očarený som ostal, a to ich poznám, na gitaru tam hrá kamoš. Odišiel som od seba. Skvelé od začiatku po koniec.

Čaká nás ďalšia chuťovka. DEAFKIDS z Brazílie som raz videl, ako inak, na Obscene. Vtedy hrali taký preechovaný hardcore punk postavený na hlukovej hradbe z riffov a písal sa rok 2014. Od vtedy chlapci ušli kus hudobnej cesty, prihodili si samplery, nejaký kláves, efekty na noise, perkusie a reverb na vokále vytočili ešte viac doprava. Ono ja som si tie novšie veci pobehal kus, ale nevedel som, čo presne čakať. Začalo sa kus komornejšie, náladovo, než set v nejakom momente prerástol vôbec do toho, že znela gitara a hralo sa v klasickej hc/punk forme, gitara, basa, bicie. Aj vtedy sa opakoval určitý motív, z ktorého sa to neskôr prenieslo zase do inej polohy a tak dookola. Nejaká klasická štruktúra skladby? Zabudni. Celé to žánrovo plávalo, ale zručne a obratne, a stále sa tam niečo dialo a nemal si najmenšej potuchy, kde ťa to zoberie za pár sekúnd. Veľký odchod.

Aby sa nám neplietlo, tak ďalšia bomba večera v rade. CONAN. To čo bolo už. Ako mám to pobehané, aj keď nie nejak detailne, ale mal som zhruba predstavu, čo sa bude diať. No vlastne nemal. Lebo toto predbehlo všetky očakávania. Trojica z UK to tam nekompromisne rozjebala. Na nich som sa fest tešil, lebo som predpokladal kvalitný set, ale ostal som dobitý ako po zrážke s autobusom. Mega tučné, pestré, posadené a kruto precízne. Neskutočne naložené, krista. Nenudilo to ani na jeden moment, napriek tomu, že som kopec songov neidentifikoval alebo počul prvý krát. Zvuk? Zničujúci. Keď sa do toho opreli, vykrúcalo ti prsty. Originálna muzika na pomedzí doomu, stoneru a všeobecne metalu, prevedená tak kvalitne, že si mohol na konci vyvesiť bielu vlajku a ísť plakať do kúta. Nič, musím sa do ich diskografie poriadne oprieť. Nie je o čom. Extrémne dobré.

Poslednou položkou večera sú GODFLESH. Ich štúdiovkám som neraz dával šancu, nikdy ma to nezobralo. Ani naživo keď som to videl na Brutal Assaulte roky dozadu, aj keď vtedy hrali o pol tretej a stál som sto metrov od pódia. Rozhodnem sa, že tomu dám priestor a bolo to viac než dobré rozhodnutie. Tu, na tomto mieste, v tomto rozpoložení a v surreálnom rauši, kedy ani neveríš, že po troch rokoch sedíš v tom areáli, to písalo ako nikdy predtým. Od prvého songu ma to zaujalo, dokonca mi nevadil ani ten divný a šušťavý sound automatických bicích, ktoré mi tak škrípali v ušiach na nahrávkach. Ako sa to začalo, tak ma ten industrial schmatol za ruku, usadil a nechal vstrebávať. Dosť podmanivé. Možno aj skrz toho, že som Justina Broadricka reálne videl. Že videl. Pár metrov odo mňa. Bolo to iné, ako akýkoľvek kontakt s GODFLESH predtým. Darmo, Obscene je magické miesto. Ešte aj headline večera, od ktorého som fakt nečakal nič, bol tlak. Tie ich albumy asi ešte prekopem.

Celý tento festival divných riffov mi mimoriadne sadol. Všetko, čo sme videli, bolo dobré. A to je aj slabé slovo. Mocné hudobné zážitky. Netypické, rozdielne, ale koncepčne dobre poskladané. Fakt dosť zaujímavé kapely sa tu tento večer vystriedali. Zatiaľ mám pocit, že z týchto tematicky ladených začiatkov festu mi práve tento sadol asi najviac. Možno tým, že od štvrtka sa už bude regulárne vŕtať od rána a toto bolo predsa len kdesi inde, tak to do celého koloritu primiešalo nové odtiene. Za mňa vládne krutá spokojnosť. Uvidíme, s čím sa vytasia Čurby a spol. na rok. Goregrind night s IMPETIGO ako headlinerom by som zhltol. Alebo powerviolence a headline SPAZZ. To sa pojebeme všetci. Dúfam, že to čítajú a nechajú sa inšpirovať, haha.

Nič, dohraté, vytrepaní sme slušne, ideme sa konečne odložiť bokom ku stanom. Kvačkačky aj teátro oželieme. Ešte chvíľu bledneme pri Twiggyho distre, socializujeme sa. Bavíme sa o vysokom tlaku a nášivkách. Dnes to už nevidím na dlho, časť posádky je polomŕtva a ja mám tiež dosť. Dáme nejaké shoty, ale žiadne hrotenie. Zvyčajne som spával v aute, ale po novom už hentá kára, čo som ňou chodil, nie je moc spoľahlivá na dlhé cesty a žere jak prasa, takže po dlhých rokoch spania v aute na OEF je čas okúsiť komfort stanu. Neviem, koľko je, keď ma vypína, ale zo stagu už nepočuť nič, takže asi dve preč. Prvý deň solid.

ŠTVRTOK
Ráno rozlepím oči pol 6, nápor na mechúr je po toľkých pivách neznesiteľný. Vybehnem zo stanu odstrániť tento problém, po pár krokoch som naspäť, líham si a zisťujem, že v stane je vlhko ako na nevetranej swinger party. Pootváram, čo viem a líham si naspäť opätovne sa orosiť. Z vlhkého spania ma vytrhnú prvé tóny zo zvukovky. Je pol desať, na moje pomery som to natiahol, ale prvý deň ma totálne vyčerpal. Dnes to bude tiež husté, mám tam viacero vecí, čo chcem vidieť, a navyše predpoveď hlási dážď, tak sa tešíme.

Preberačka, prvé ranné zjeby, káva, toika, debaty. A meranie tlaku. Medzitým už vystrája prvá kapela, ja sa chystám však až na druhú. Moje telo sa spamätáva z litrov piva, čo som včera osadil, to nezvyknem, taký som sprostý z toho nejak potom. Pomôžem si maté-čkom, brkom a zvyšok dokončia CIVILIAN THROWER z Francúzska. Rozpoznávam na vokále Pibeho z WHORESNATION. V trojici tam o pol jedenástej vytiahnu oldschoolom nasiaknutý grindcore jednoduchého, zato úderného razenia. Klasické postupy fungujú, keď vieš, ako to namiešať a títo chalani to očividne dávajú s prehľadom. Riffy režú uši, o sypačky nie je núdza, vokál krája vzduch a celý set je dosť dynamický, dravý a neústupčivý. Pod stagom, napriek raňajšej hodine, solídny mosh a obscene atmosféra s typickým sladkasto-kyslým smradom sa prikráda poza plecia. Už sa vŕta od rána, dobre je.

Ideme zobrať nejaké raňajky, volím praženicu. Chcel som pôvodne tofunicu, ale ako som pobehal, nikto to nemal a chýbal tu karavan s raňajkovým menu. Celkovo tu chýbalo niekoľko gastro stálic, na ktoré sa dalo spoľahnúť. Okrem spomenutého raňajkového vanu tu oproti predošlým ročníkom neboli ani karavan pizza a veľký zelený stan dole vzadu, hare krišňáci na vrchu nad stagom a jedna reštika vo vegan uličke, čo som evidoval pravidelne. Darmo, pandémia zamiešala karty a mať vtedy gastro biznis asi nebolo nič moc. Ak je to tým. Jedla bolo dosť, o to pokoj. Akurát toto mi udrelo do očí, že jeho toho menej, nie kvantitou, ale ponukou. Ale zase si na OEF, takže bolo z čoho vyberať. Za mňa to tento rok vyhrala Vegetka (ak si dobre pamätám názov). Tam som sa zdržoval pravidelne. Ale aj robi burgery boli fest dobré, tiež som ich natlačil počas festu do hlavy niekoľko.

S raňajkami a druhým nealko osviežujúcim nápojom sledujeme HERESY. Nie zlý thrash, hrajú dosť s plynom na podlahe, to mám rád, keď je thrash nadupaný a nešetrí sa tempom. Chlapci sú z Kostariky, image majú žánrovo presne identifikovateľný a taká je aj muzika. Presne vymedzená žánrom. Všetko naporiadku, akurát je to kus prevarené. Aspoň pre mňa, pokiaľ v tom niečo netrčí, počujem tam rokmi obohraté veci. Aj keď treba priznať, že veľmi vycibrene a posadene. Na živo super. Pobavilo. Akurát ma to toľko nenadchlo, aby som siahol po nahrávke. Nie je v tom nič nové. Skalopevní thrasheri ale mali siedme nebo.

Začína pripekať, dážď sa má objaviť až po tretej, tak sa odložím bokom k distrám. Dám aj prvé kolo hrabačiek. Ešte sa len rozkukávam. Pomôžem kolo stánku Ossiemu, ktorý je úplne sám. Debatíme ako čo. Medzitým počujem ďalšie dve kapely zo stagu. Tu v časti pri distrách je inak úplne čistý a pekný zvuk, ako dole pred stagom, ale hladina hlasitosti k rozprávaniu. Normálne, keď som si neni istý, či dačo mimo môjho zoznamu idem obzrieť alebo nie, stačí troška popočúvať a hneď viem, s čím mám do činenia a či ma to potencionálne zaujíma. Super spot.

Čo som nemienil prepásť, boli ONA SNOP. Ospevujem to, kade chodím, dokonca som ich muziku ako prvý Čurbymu poslal ja v rámci výmeny emailov. Zabralo, toto je hák, na ktorý sa totiž chytí každý. Pretože nikto, a to garantujem, nikto nehrá tak, ako táto štvorica z Leedsu. Dostrihané, ale presné. Chaotické, ale kompaktné. Poskladané z kadečoho, napriek tomu, alebo vďaka tomu, totálne identifikovateľné a so svojím vlastným ksichtom. Fastcore, pv momenty, sypačka, punk, rock and rollový riff tu a tam. Zmena za zmenou, momenty prekvapenia a najhrubšieho strihu. Nikdy nevieš, čo čakať, kam ťa táto šialená jazda v odistenom nákladiaku bez bŕzd a volantu donesie a v ktorej stene na finále zapikuješ. A išli (ako aj dav pod nimi) nonstop. Mám to pobehané, ale aj ja som mal trable sa v tom niekedy zorientovať. Čo taký nepripravený poslucháč, no neviem. Určite tam viacerí o pol jednej dospeli k tomu, že treba prehodnotiť život. Toto je dovolenka. Jebať Benátky. Vidieť ONA SNOP a zomrieť.

Po tomto by som nechcel hrať, ostatne vyplieskalo ma to tiež statočne. Idem po sete pozdraviť chalanov, zisťujem, že majú posledné tri kusy nového sedempalca, tak im nakazujem, že nech jeden odložia do Lovčice a že ja pohľadám u chalanov z Deadheroes. Troška kecáme, motám sa s nimi a potom už aj bez nich. Začína troška poprchávať, zatiaľ nič hrozné. Dávame pri distre veci pod stan. Socializujem sa, pozerám kvačkačky v parku, kúsok od našich stanov. Vynechávam tri sety. Pri INTESTINAL DISEASE akurát sedím na lavičke a tlačím do hlavy. Troška škoda, to znelo celkom zaujímavo. Nedá sa byť všade a tak troška som upustil od modelu, že ísť pozrieť toho čo najviac. Mám svoj vek, haha. Pičoviny. Hlavne mám svoje preferencie a podľa toho sa snažím si fakt vychutnať hlavne tie svoje zásadné veci, čo mám na zozname a nejak to skĺbiť s tým, že všade naokolo sú známe tváre, ktoré si dlho nevidel a máš s nimi o čom rozjímať. Napríklad to, ako Otto nosí distro v prívese. Som videl prvý raz. Je to kompromis. Nepremeškať kľúčové, ale ani nezanedbať podstatné.

Ďalšie kolo kapiel idem po tretej. Domáci SHEEVA YOGA. Dvadsaťpäť rokov na doskách, ktoré neznamenajú svet a že vraj po dvoch dekádach opäť na OEF. Aj by som povedal, že sa mi to zdá dlho na nich, ale len kronikár Skulda môže tento fakt potvrdiť alebo vyvrátiť. Videl som ich veľa krát, každopádne si ich set nenechám ujsť a viem, prečo. Prvotriedny powerviolence/fastcore nástrel, ktorý produkujú už roky, je zárukou prvotriednej kvality. Ako z drážok, tak na živo. Vikiho robustná, násilná, ale precízna a posadená hra na bicích to tlačí nekompromisne dopredu. Dosekané skladbové konštrukcie, Márove a Skuldove riffy a dva prekrikujúce sa vokály sa prepletajú v jeden ničivý celok. Songy sa míňajú a chalani sú besní ako mesiac hladujúce hyeny driapajúce zdochlinu. Sliny, štekance a vycerené zuby do ksichtu. Set, ktorý by zobudil aj mŕtveho. SHEEVA YOGA patrí medzi svetový top. Nie je o čom. Tu a teraz položili na stôl dôkazný materiál.

SNĚŤ. Ďalšia domáca kapela, históriou mladšia, ale už si stihla spraviť meno. Jednak v nich pôsobia členovia VOLE, MORKHIMMEL či BAHRATAL (tu som si nie úplne istý), ale hlavne vydali debutový album "Mokváni v okovech", ktorý rozhodne zarezonoval. Takisto verejne odmietli ceny Anděl v priamom prenose, za čo majú plusové body a aj nejakú publicitu. Za mňa pohoda, spravili to podľa mňa dosť na pánov. Rešpekt. K muzike. Síce nie som cieľovka, ale album som zo zvedavosti otočil a treba priznať, že je to kvalitné dielo po všetkých stránkach. A tak presne by som zhodnotil aj ich set. Nemalo to chybu. Išli ako dobre namazaný stroj na smrť. Bolo to surové, pestré, divé, úderné a malo to neskutočný ťah. Kapela kruto-prísne zohratá a pritom tento výkon podaný úplne s prehľadom. Dobre sa na to dívalo, hlava na krku v konštantnom pokyvkávaní, pretože od začiatku nasadili totálny energetický útok, ktorý udržali až do samého záveru. Deathmetal krutý ako stredovek. Toto bol profi výkon. Po každej stránke. Nedivím sa, že SNĚŤ získavajú renomé. Všetko bokom, ten koncert hovoril za všetko.

Španielski thrasheri CRISIX potom všetkom krivkali. Možno by som aj vypozeral, ale nejak sa to odráža odo mňa. Medzitým sa celkom rozpršalo, tak sa odkladám bokom do distier pod stan. Tam prečkám v podstate celý dážď, ktorý vyvádza v rôznom rozsahu a intenzite aj s vetrom od nejakej piatej, a nevypadá, že chce prestať. Je mi jasné, že pokiaľ neprestane, než pôjde SKITSYSTEM, tak sa moknutiu nevyhnem, lebo to mi nesmie ujsť. Prečkám štyri kapely pod rôznymi distro stanmi alebo v stane u seba, kde sa uchýlim, aby som vytiahol nepremokavú vetrovku, ktorú som vytiahol po sto rokoch zo skrine. Navyše zisťujem, že mi na rohu odfúklo celtu a mám dnuka menšie zatopenie, ktoré úspešne nasali nejaké veci. Festivalový život. Keď sa ako tak zmierujem, že budem moknúť ako kokot, nejakých desať minút pred setom SKITSYSTEM sa to pomaly ukľudňuje. Neverím. Bezpečno vyjsť von.

Keď začínajú, ešte stále prší, ale už nijak tragicky. Prežiteľne. Instantne zisťujem, že nepremokavá vetrovka je premokavá a zanedlho mám už na mikine solídne mokré mapy. Nevadí, vydržím, už nemá neskôr pršať. SKITSYSTEM obsadia stage v určenom čase a začnú nakladať, ako sa na takýchto starších pánov vo veku patrí. Síce v štúdiu toho veľa nespáchali v poslednej dobe, ale asi radšej to svoje dobre odohrať, ako sa obohrať. Navyše, v  žánri ako crust je zrejme dosť obťažné prichádzať so sviežimi nápadmi, keď sa človek chce hýbať v preverených vodách. Ale je to klasika, mám doma dva vinyly a rozhodne som bol zvedavý. Raz som ich už videl, ako inak tu, a bolo to také nijaké. Hrali síce obstojne (Skitsystem goes Poland sa nekonal, haha), ale nejak nekompaktne a bubeník polku setu riešil hocičo iné, len seba nie. No, ale musím povedať, reputácia napravená v plnej miere. Išli precízne, neplávali, boli dynamickí a ťalo to do živého s každým akordom a disbeatom. Zrozumiteľné, zladené a podané na takom obstojnom leveli, ako by sa pri takom mene patrilo. Ak udržiavať kapelu ako nekreatívnu, ale zato koncertne aktívnu, nech si ľudia prídu na svoje a starí chlapi si doprajú výlet mimo bežnú realitu, je tam potrebná istá kvalitatívna hladina, aby sa to nestalo paródiou. Trocha som sa bál, či tam SKITSYSTEM nemajú nakročené, aspoň na základe vlastných skúseností, ale môžeme si vydýchnuť. Toto bolo naložené a malo to ďaleko od toho, čo som videl predtým. Iná kapela.

Idem sa teda prezliecť, mením mikiny a vetrovku za vestu. Keď som prehodený, idem hodiť telefón na nabíjačku a keď zapnem dáta, ostávam v šoku. Blikne mi správa od polovičky. Umrela nám jej fenka. Neviem, ani ako zareagovať. Som piči ďaleko, ona doma hotová a ešte ide uspávať malého. Neviem jej ani zavolať poriadne, je zlý čas, bo sú v posteli. Cítim sa na piču, hlavne keď viem, že tu budem v tejto situácii zaseknutý ešte pár dní a nebudem pri nej nablízku v potrebnom momente. Som z toho dosť bledý a snažím sa to nejak spracovať. Cez set INCANTATION sedím pri telefóne v Twiggyho distre, zapíjam rumom smútok a čakám pri zhasnutom telefóne, či sa na ňom nezjaví notifikácia, že si môžeme zavolať. Hodinu sa nič vôbec nedeje, neviem, či zaspala alebo čo. Píšem, že idem pozrieť set INFEST, na ktorý som sa tešil hádam najviac z celého festivalu, ale v tomto rozpoložení ani neviem, ako mi vlastne je.

Nájdem si miesto, zapálim brko a sledujem. Som prázdny, tak nejak sa cítim. Našťastie ma nasledujúce minúty dokázali kus preniesť. INFEST začínajú introm. Ak dobre vidím, na gitare Matt Domino, za bicími Jorge Herrera z ACxDC/DESPISE YOU a na base Spencer Pollard z TRASH TALK. Zostava ako lusk. Vybieha zozadu Joe a začína sa rozhadzovanie granátov v opičom pavilóne. Kapela ide maximum, ľudia idú maximum. Songy z nie bars početnej diskografie sa striedajú, výkon kapely je brutálne hrubý a agresívny. Dostávame kvalitný powerviolence výprask. Klasické zmeny hardcore versus násypy, kus pomalšie pasáže a kopa úderov a kopancov zo strany, na ktorú sa akurát nedívaš. Joe ukričaný a v maniakálnom pohybe celý čas. S tým festivalovým zvukom to malo tlak ako tsunami. Si normálne cítil záchvevy zo zeme. Neskutočný kotol, na hrane ktorého to sledujem. Atmosféra neskutočná. Plné hľadisko pozerá na túto beštialitu. To nebol set, to bola poprava v priamom prenose. Už keď som mal možnosť ich raz vidieť (všetci spolu so mnou nahlas: "kde inde, ako tu"), netušil som, že sa to zopakuje a ani to, že to bude ešte lepšie, ako predtým. INFEST ukázali, prečo sú krstní otcovia tohto žánru. Neskutočná jeba.

Späť do reality ma vracia telefonát domov. Už si vieme zavolať, zisťujem detaily, ako a čo sa zbehlo. Napriek vyššiemu veku a dlhodobejšie horšiemu zdravotnému stavu nám fenka odišla relatívne v kľude na svojom obľúbenom gauči, zrejme v mieri, keďže ju tam našli. Jediné šťastie v nešťastí je to, že nebola niekoľko dní v bolestiach a odišla sama, bez injekcie. Čo je dosť rarita. Doma nálada na piču, čo sa zákonite prejaví aj na mne. Nielen dnes, ale mám také zahmlené momenty blúdiacej mysle po zvyšok festivalu. Predsa len, takéto veci sa dajú spracovať jedine postupne. A tiež neviem čokoľvek ovplyvniť, keďže som šesťsto kilometrov od domu, čo ma tiež celkom serie. Nedá sa ale sedieť v kúte skrčený, musím sa troška vrátiť v časopriestore k tomu, čo je aktuálne pod nosom.

Idem teda pozrieť set MALEVOLENT CREATION. Neočakával som nič, aj keď som troška dúfal, že ich uvidím v podobe, v akej hrali aktuálne tour. To bolo venované albumu "Retribution", čo je jediná nahrávka, ktorú od nich počúvam, mám ten album fakt rád. Má taký špecifický groove a na deathmetal až skočné riffy. Znie proste inak, ako zvyšok ich tvorby a za mňa aj ako zvyšok vtedajšej death scény. Dúfanie sa zmenilo v realitu a v trojici tam naložili celý album od začiatku po koniec, všetkých deväť songov. To mi úplne vyhovovalo a s pivkom v jednej a brkom v druhej ruke som sa tam s chlapcami nostalgicky kýval do rytmu celý čas. Zahrali ešte dva songy z debutu a bolo po zábave. Za mňa dobré, toto sa mi fest ľúbilo, z tohtoročných deathmetalových headlinerov asi najviac. Ale keď ti niekto príde zahrať jeden z tvojich najobľúbenejších albumov a odvedie dobrú robotu, dá sa to kus očakávať.

Idem niečo zhltnúť, pálenka v bruchu si žiada. Ako tak chálujem, započúvam sa do setu LAUTSTÜRMER. Nejak ma ten crustandroll, či čo to je, neosloví. Cítim, že potrebujem skôr komunikovať, ako vstrebávať, lebo mi blúdi hlava. Potrebujem ju inak zamestnať. Tak sa vraciam do základného tábora, skadiaľ sa už prakticky nepohnem. Dofinišujeme fľašu rumu, čo to sa ubalí a vediem rozhovory s Twiggym, jeho družinou, odbieham k Ossiemu, ale aj pri Ottovom stánku je rušno a kopa familiárnych tvári. Tento festival je takisto o ľuďoch, nielen o muzike. Takto to ide nejakú dobu, ani neviem do koľkej. Možno tri, možno štyri. Keď sa rozhodujem zaliezť do vlhkého stanu plného vlhkých vecí na vlhký vankúš pod vlhký spacák, som slušne unavený. Čo je len dobre, lebo ma vypína pomerne rýchlo a bezbolestne. Tak nejak som si to predstavoval.

PIATOK
Ráno ma budí všadeprítomná vlhkosť. Vonka svieti slnko. Najprv sa vybehnem vyvenčiť a potom postupne vyťahujem veci zo stanu na sušenie. Karimatku, spacák, vankúš, bundu, vestu, vetrovku. Počas tohto procesu zo stanu vylezie taký pavúk, že sa priposeriem, keď si uvedomím, že s touto príšerou som strávil noc. Ako pavúky zvládam, pohode aj odchytím, rozhodne nezabíjam, ale striaslo ma. Už len preto, že ma nenapadlo, že takéto monštrum mi tam chodí kolo hlavy. Kebyže moja žena arachnofobička vidí, tak uteká z areálu na recepciu najbližšieho voľného ubytka. Aj naboso.

Nakrájam melón a doprajem si vlákninu. Akurát v bistre sú nejak v piči z toho, že mám požiadavku len na čistú misku, nech to je kde nachystať. Nevedia to uchopiť, na čo mi to je. Ponúkam aj chalanov, proviant zanesiem aj Ossiemu, ten si pochvaľuje. Po výdatnom občerstvení káva a fajčeniel posunú črevný pohyb a je načase ísť absolvovať recyklačný proces. Toiky v spodnej časti pri distrách sú stále pohode, idem nedávno po čistení. Luxus. Už sa len usadiť a nechať gravitáciu dokončiť robotu. Vychádzam čerstvý, neni som vymletý, lebo pálenka v správnom pomere s vodou ma šetria viac, ako litre piva. Lets fucking go.

Dnes ako včera začínam až na druhej kapele. FAMILY VACATION, powerviolence, Washington, USA. Toto slovné kombo toho dosť naznačuje. Je nevysloveným prísľubom. Minimálne pre mňa. V tomto prípade sa jednalo o šialený nájeb. Bicie a po dve basy a dva vokály. Strih najhrubšieho kalibru. Netuším, koľko songov mi prebehlo pred očami, ale toľko stopiek, zvratov a zmien, že by si nedopočítal. Nič netrvalo dlho, všade naokolo len zmätok a bohapustý chaos. Skrotený, napchatý do klietky, a len traja ľudia s kľúčikom od zámky. Ultra rýchle sypačky, kus moja neobľúbená prstová technika, ale prežijem, keď je v prospech celku. Nedalo sa v tom ničoho uchopiť, ale tak má seriózny PV set vypadať. Kapela začne hrať, nechápeš, čo sa deje, a zrazu koniec a tebe ostáva ísť osprostený niekam premýšľať, čo sa práve stalo. Jediné, čo som celkom neuchopil, bolo, prečo sa obaja tlačia pri jednom stojane s mikrofónom. Asi zvyk zo skúšobne? Neviem. Mal som sa ich opýtať, rovnako tak hrali aj u Riša v Lovčici. Na to tam nedošlo, skôr sme preberali, aké to je, keď ťa tvoj celkovo prvý kontakt s Európou čaká po transfere z letiska práve za bránami Obscene Extreme. Dosť úlet. Boli v piči z toho. Ako ľudia z ich setu. Môj tajný tip festivalu splnil očakávania nad predpokladaný rámec.

IDIOCRACY preberajú stage. Na mikrofóne Lukáš (ex ATTACK OF RAGE) a na gitare tam tuším hrá týpek, čo drtil predtým v GRIDE. Taká modernejšia verzia extrémnej muziky, ktorá kombinuje prvky od hardcoru po metal. Je to po technickej stránke dobré, ale na mňa mi to príde miestami nesúrodé. Je tam očividne snaha robiť to po svojom, to oceňujem, ale ešte tomu chýba také to finálne vykryštalizovanie. Nápady tam sú, len mi v tom chýba ich väčšia kompaktnosť. Kus jednotnejší feeling a smerovanie. A možno viac nátlakových momentov. Potenciál tam na to rozhodne je. Inak dosť spoko výkon.

Idem bokom a vraciam sa na set HETZE. Tri baby a bubeník, drtiaci celkom svižný hardcore s rýchlejšími PV momentami. Skočné, dynamické, energické. Z nahrávok ma to až tak nedostalo, naživo to funguje lepšie, ale stále ma to nedokáže úplne strhnúť a neviem, čím to je. Nedá sa tomu voľačo vytknúť, zohratí sú, aj nápady a energia tam sú, ale proste mi v tom chýba niečo ako finálny výtlak alebo väčší náprah. Fakt neviem. Inak ale dobrý set, zaujal, ale nedostal do kolien. To na druhú stranu RAW PEACE, ktorí hrali hneď po nich, mi kolienka kus podlomili. Ďalší tajný tip festivalu, ktorý splnil, čo naznačoval. Surový hardcore plný preechovaného vokálu, mohutných riffov a punkovej živelnosti. Ako spustili, tak to malo drive ako sanitka rútiaca sa cez mesto k srdcovému zlyhaniu. Nepozerám vpravo, nepozerám vľavo, len plyn na podlahe a smrť v očiach. Intenzita z toho pliaskala na každú stranu. Možno to mi tak chýbalo pri predošlej kapele. Intenzita. Títo Belgičania jej mali na rozdávanie. Tak má vyzerať kvalitný hc set, ktorý vie rozdávať celý čas konštantné rany každým smerom. Ak rád nemilosrdný hardcore, ktorý sa s ničím bars neserie, túto kapelu si dohľadaj.

Ostávam ešte na ďalšie dve veci. Nakladám do brucha, kým hrajú UNSU z Francúzska. Celkom k spokojnosti odohratý grindcore, ale až tak ma to nelapí. Videl som aj v klube svojho času s WARFUCK, ani vtedy ma to extra nezaujalo. Je v tom všetko, čo má byť, ale nič špeciálne, čím by sa to kus odlišovalo. Aspoň pre mňa. Teraz je to celkom dobrá kulisa k jedlu. Nasledujú ďalší Francúzi, VOMI NOIR. Grind s presahom na gore, ale nie klasická polka, ale skôr tie záhrobnejšia páchnucejšia verzia. Nie zlé, v tomto ranku mám pár nahrávok, ktoré nedám za nič ("Necrholocaust" od DISGORGE je osobný top). Zahuhlané riffy, hrubé vokály, tučný zvuk. Neprišlo mi to nejak špecificky originálne, ale asi to ani nie je cieľom. Hlavne nech to dobre zapácha, ako keď nakrojíš dva týždne starú mŕtvolu. Táto trojica zvládala toto remeslo umne a šikovne.

Celkom som otrepaný, tak sa odvelím pochillovať ku stanu. Povyťahujem zase veci na sušenie, vonka príjemne pripeká. O pár metrov ďalej sa ľudia kvačkajú na háky. To je len hobby, haha. Zase na druhú stranu, nenáročné. Stačí základná výbava, lano a strom a môžeš praktizovať. Obehnem aj distrá konečne, berem štyri dvanásťpalce a štyri sedmičky od Pepu z Deadhoreos, u Otta v Psychocontrol beriem dve kazety a ešte prihodím ďalšie dve z výpredajov a nejaký zlacnený textil pre rodinu a kamošov. Vybaveno. Ubehnú štyri kapely. Mne sa začína silný blok pred piatou. Načínajú ho GRIDE. Kapela prešla nedávno personálnymi zmenami. Iny to zabalil, výmeny aj na iných postoch. Long story short, v jednom momente ostal iba Čert za hrncami, vrátil sa pôvodný gitarista a basa nanovo tiež obsadená. Ja osobne mám rád obe etapy, ako staršiu dostrihanú fastcore verziu, tak aj tú neskoršiu, kus experimentálnejšiu a menej priamočiarejšiu. Aj posledné split so SKIPLIFE je solid materiál, tak som bol zvedavý, ako to bude pomenené fungovať naživo. Napriek veku (alebo vďaka nemu?) to tam GRIDE nakladali strašným spôsobom. A to Čert, vysunutý s bicími dopredu, popri mlátení aj obsluhoval vokál. Klobúk dole. Výkon neskutočný. Setlist bol poskladaný dosť zo starších vecí. Dočkali sme sa kultových klasík, ktoré nestratili nič zo svojej sily. Krivého slova sa nedá na ten set povedať. Také úderné, že ťa to vymlátilo ako kombajn slamu. Troška mi tam chýbal Inyho typický štýl za mikrofónom, ale to je asi len nostalgický závan. Veci sa menia, ale nie nutne k horšiemu či lepšiemu. Proste sú iné. Ale netreba sa báť, príbeh GRIDE očividne nekončí, začína akurát písať novú kapitolu.

No dobre. Poďme ďalej. FEASTEM. Ak niečo táto kapela dokonale ovláda, tak je to hypersonický grindcore severného strihu, čo by sa čakalo, keďže sú z Fínska. Kto nemá predstavu, tak si zober škandinávsky typické hutné gitary nabalené na grindové riffy, precízny a tučný sound, ukričaný vokál a samozrejme veľa sypačiek. Čo je asi najväčšou devízou tejto kapely. Bubeník z inej planéty. Patrik Fält je to meno. Si dohľadaj, ak si nastrelený na brutálnych sypačov. Patri do majku zareve "Left for the vermin to feast on ...", štyri krát odpočet na rytmičák a začína tornádo. FEASTEM prebehnú diskografiu, moc sa s tým nejebú a sekajú to rad radom. A tá rýchlosť, mať moja. To je fakt už prehrotené, až neľudské. Napriek tomu posadené napevno ako betónový pilier pod mostom. Sledovať Patrika pri práci, to je pastva pre zmysly. Profi level. Keď sa neskôr s chalanmi stretnem, žartujeme, že by sa kľudne mohli premenovať na The Patrick Falt Experience, haha. Ale každopádne to nie je len o ňom, samozrejme. Celá kapela maká s ním, k spokojnosti všetkých prítomných. Nadpozemský nájeb. Aby sa nemálilo, tak do tretice ďalšia kapela s psychopatom za bicími. P.L.F. a pán Bryan Fajardo. Ako keby toho nebolo dosť. Tak pome nejaký gulf coast grindcore vyhrotiť. Kopa blastbeatov a Bryanovej špecifickej kombinatoriky, kde sa kurva furt, ale že furt dačo deje. Lietajú mu tie ruky nonstop po tej sade a to si do piče nedá dolu ani hodinky. Jebem na to. Do toho Dave pobehuje hore dole sám po tom veľkom stagi, na hmatník nepozerá, len hádže ksichty a tie thrashom nasaté riffy do ľudí. Zohratí sú neskutočne, úplne inštinktívne prechádzajú z songu na song, z pasáže na pasáž a takto to pekne ide od začiatku po koniec. Schmatnú ťa, hodia do práčky, zapnú hneď žmýkanie na najväčšie otáčky a na konci ťa vytiahnu dokrčeného a zmäteného, kde je sever. Si nový? Nie, vypraný v P.L.F.wolle. Dvojica, ktorá hrá za piatich. Odchod. Stačilo. Rozíďte sa.

Ostávam na MOB47. Druhýkrát tomu dávam šancu, ani pri predošlom gigu na OEF ma to nenadchlo. Proces sa opakuje. Status neberiem, ale za mňa poslabšie. Po tom intenzívnom bičovaní, čo tu predviedol trojlístok predtým, to nemá u mňa najmenšiu š ancu na úspech. BENEDICTION ma rovnako nezláka, mám chuť skôr v spoločnosti vyťať nejaké panáky, lebo zajtra už toho moc nenapácham v tomto smere. Vraciam sa až na MACABRE. Mám rád hlavne ich strednú tvorbu, "Dahmer" je kult, ale popočúval som aj novinku. Mega zvedavý som bol, naposledy to tu až tak za veľa nestálo. Rozhádzané, naháňajúce sa. Ako keby im sily už nestačili. Bolo to troška sklamanie, tak som troška tŕpol. Tentokrát o niečo lepšie, ale hlavne skrz to, že si vyskladali set dosť z nových vecí alebo skladieb, kde sa nejde až tak na doraz, a je tam veľa momentov, kde si kus bubeník vydýchne. Rýchlejšie veci troška krivkali. Koncertom som sa bavil, ale toto bolo proste počuť. Napriek tomu som si to užil, zaspieval si v hlave pár refrénov s nimi a pohopsal do tej ich šialene strihnutej muziky, ktorú ani nevieš presne zaradiť. Kým ešte môžem, alebo vlastne kým môžu oni. MACABRE je rozhodne jedna z najoriginálnejších metalových kapiel, takže som v rámci toho ochotný prižmúriť očko. Nostalgia ťa dostane sem tam, čo ti poviem.

Motačka areálom, jedlo, zakecávačky. Sledujem pár songov DISMEMBER. Na nich sa tu zrejme tešila veľká kopa ľudí, ja to nepočúvam vôbec. Škandinávsky death metal. Nič moc pre mňa, nebaví ma ten žáner, ale jedných z jeho zakladateľov si pozriem, keď už som tu. Mne to príde štandardne dobré, ale areál chrochtá blahom. Je plný, odozva je obrovská, kapele sa musí hrať fest dobre. Volím socializáciu, pálenku a kľud v takmer vyprázdnenom distro areáli. Dlho som nebol s kopou ľudí, ktorých som tu stretával pravidelne, takže nie je problém sa zamotať. MIDNIGHT znie celkom fajn, ale postačí ako kulisa. Aj tak som neni moc na tie rakenroly. Ku debate fajné. Chcem odbehnúť na JIG-AI, ale na stagi MASTER. Kukám do toho programu tlačeného, tam jedna vec, na nete inak. Hm, budú zajtra. Môžem sa odporučiť zase, toto sa tiež na mňa nelepí. Inak ten tlačený program, oceňujem, že je tenší. Dá sa to ešte sprehľadniť a stenčiť, ale hlavne už do budúcna nedávať biele distorted písmo na sivý podklad pri čiernom logu. Nečitateľné. Stačil by úplne jednoduchý font s časmi, názvom, tagom kapiel, bez fotky aj bez loga. Aj strany sa ušetria.

Kým čakám na pivko, vidím niečo zo setu GRUNT. Nejaké cyber gore, elektronika v tom, svetlá špeci, nejakú ženskú tam má na stagi, všetci v latexe. Ale hudba nuda. Veľa divadla, málo muziky. OVERCHARGE chceme pozrieť, odbiehame teda zase. Som skôr doprovod. Šlape to celkom solídne, no tieto motorhead crusty ma tiež nechávajú chladným, až na pár prevarených mien. Ale však ostanem, prečo nie. To sa ale chlapcom po troch songoch dojebe dačo na gitare a je po koncerte. Tak sa pomotáme a ostaneme na 3ONANY BOYS, ktorých som chcel tak či tak vidieť. To už je niečo pre mňa. Noisecore. Rytmická sekcia zo SHEEVA YOGA plus gitara plus vokál plus noise. Hlavné heslo je hrať krátko, rýchlo a hlučne. Neviem, do akej miery pri týchto typoch kapiel idú nacvičené veci a čo sa improvizuje priamo na mieste, ale vybuchuje to pod riťou v tých pravých momentoch. Živelné a nepredvídateľné. Niečo na prebratie do tejto sviežej hodiny a teploty. Aj zreničky sa kus otvoria, ako po nástrele do nosa. Oplatilo sa vydržať. Trvá to ešte hodinu, než sa finálne dopracujem do stanu. Síce dnes bez dažďa, ale aj tak v stane vlhkosť ako v práčovni. Štyri preč, môžem sa spokojne vypnúť.

SOBOTA
Budíček pol desať. Celkom som potiahol. Idem ošéfovať čerstvo vyvapkované toiky a natlačím melónik. Cítim už únavu z predošlých dní a treba šetriť sily, zajtra sa zídu pri jazde domov. Takže dnes komornejšie, aj tak mi na zozname neostalo veľa neodškrtnutých položiek. Prvou je GENDO IKARI zo Škótska. Idú druhí, takže aj posledný deň to zahajujem druhou kapelou. Chcel som obzreť aj Poliakov SLAVENKUST pred nimi, hrali sme s chalanmi v Ostrave a sú to moc fajn týpci, ale nestíhačka. Glasgovčania zaujali mixom modernejších a hustejších momentov s násilnými útokmi, všetko zahalené do kovového zvuku. Ťažké. To je najvýstižnejšie slovo, ktoré to opisuje. Ostrovné kapely majú tendenciu striedať polohy medzi rýchlosťou a strednotempovou hrubosťou (starý dobrý NARCOSIS) a GENDO IKARI je presne v tomto štýle. Masážový grindcore, ktorý dusí. Poriadny výprask. Druhé kapely rulz.

Volím oddych, ešte stále mi pľuští. Som fyzicky v pohode, len nezapriem únavu. Takže poloha ležmo, brčko a pohoda. Tri kapely preletia zvukovo areálom, ani to nevnímam. Dotrepem sa späť na ESCUELA GRIND z emériky. Neviem, či by som to označil za grindcore, ale dajme tomu. Pretkané to bolo takými hardcore/mosh pasážami, ale fungovalo to. Celkom nápadité riffy aj zahraté to bolo dobre. Naživo ma to bavilo o dosť viacej, ako z nahrávok. Možno ta magická obscene aura pridáva na zážitku. Jo, a zvuk. Ten bol tento rok deluxe podľa mňa. Všetko, čo som videl, znelo famózne. Pozdravy do zvukárskej búdy.

Ďalšou položkou na zozname je BANDIT. Na nich som sa extrémne tešil. Ich posledné EP "Warsaw" a live sety na nete som si išiel ako magor. Dokolečka dokola. Očakávania vysoké, ale na to čo prišlo, sa nedalo pripraviť. Hrubozrnný grindcore s modernými postupmi. Cez mäso do kosti režúce riffy na sedmičke, osadené v krátkych a chaoticko-dosekaných konštrukciách skladieb, ktoré poháňa nezastaviteľný stroj Gobinda (napríklad aj CHEPANG). Na vokále šialený Gene s takým fyzickým výkonom, že na to sa nechytal nikto. Stihol sa dať až do trenkov, pomedzi songy vtipné komenty (robí stand-up) a charizma neskutočná. Všade bol, na stagi zľava doprava, na konštrukcii, na zemi, na ľuďoch, dole v moshi. Všade. Po každom songu mic drop. Ten mikrofón tam zdochol naisto. Keď mali nejaký stop time v muzike, tak si napresno s úderom poriadne najebal päsťou do líca. Niekoľkokrát. Pohode na človeka, čo sa pôsobí v oblasti mentálneho zdravia. Pred posledným songom dal jeden seriózny príhovor o tom, že keď nie si psychicky v pohode, neboj sa pýtať o pomoc. Potom sa počas toho songu vygrcal, skončil na podlahe a bolo vymaľované. Do toho divadla celý čas nekompromisne hrajúce duo spútavalo extrémny hudobný chaos. Neskutočné niečo. Ten set zničil tvoje šance viesť niekedy normálny život. Totálne zverstvo toto. Fakt som ešte nikdy nikoho nevidel hrať takto intenzívne a s nasadením. BANDIT bol strhujúci. Jedna z najlepších záležitostí tohto roka.

Opäť vynechávam, čo ma nezaujíma a kvasím v distrách. Manažujem Ossieho stánok, než si obehá nejaké výmeny. Odbehnem na set CARNAL DIAFRAGMA. Gore som ešte tento ročník nepozrel, a ani ho tu tento rok nie je veľa. Obdobný pocit majú asi aj ľudia, lebo konečne vidím klasický farebný mosh plný kostýmov, nafukovačiek a holých rití. Toto tu mi chýbalo, vidieť zbesnený dav blázniť sa do muziky určenej na zábavu. Nič v zlom. Gore nie je žáner na filozofické dišputy. To má proste zobrať do kroku a CARNAL DIAFRAGMA v tomto smere opantala publikum, ktoré sa kráľovsky odvďačilo. Poriadna diskotéka, ktorá sa končí sto tancujúcimi ľuďmi na stagi. Silná bavka. Oplatilo sa pribehnúť.

Ďalšie štyri kapely off. Ja si blednem a počúvam opodiaľ spoza kopca. Paťo chce ísť na GATECREEPER, idem aj ja. Poznám to len ako názov a nemám predstavu, čo presne hrajú. Sadneme na lavičku, zapálime a nechám sa prekvapiť. Nakoniec dobre, taký poctivý deathmetal, skôr tupa-tupa ako pretechnizované pliaskačky. Švih tam je, bpm osadené ideálne, aby to nebolo pomalé, ale zároveň hrané s groovom. Nie je to nič, čo by som si pustil doma, naživo to zaujme. Nedá sa uprieť kvalita prevedenia. Pri pivku spokojne mykám nohou do rytmu celý čas. AVULSED prchám preč, prvotriedna nuda. TANKARD čakám, či ma to zaujme a odtrhne od socializácie, ale krivo mi to znie. Furt len kolo toho piva riešili, no neviem. Sto ľudí sto chutí, ale pri distrách to znelo ako thrashoví KABÁT. Nemusím. To skôr zanedlho príde übertlak.

PIG DESTROYER. Jedna z mojich srdcoviek a asi jedna z prvých desiatich fakt že extrémnych kapiel, čo som začal počúvať. Už tu hrali v dvetisícpätnásť, kus obmedzene, lebo vtedy im na letisko nedoputoval komplet gear a požičali si všetko, okrem samplera, lebo ti je na kokot bez správnych samplov. Tentokrát Blake nemusel len bliakať s pálenkou po ľuďoch. Aj keď pálenku štiepali chlapci celý set. A naštiepali aj nás. Tiež kapela, čo hrá tak, ako žiadna iná. Intenzívne ako pobyt v jadrovom reaktore. Skladby povyberali proporčne, nezanedbali žiaden album a tak prišlo na rozjeby z každej etapy, od tej rannej v trojici až po tú súčasnú, ktorá dala dokopy posledné tri nahrávky. Sú zvukovo aj kompozične unikátni. Keď klepú, tak na doraz, keď stredné tempo, tak vytlačiť oči masívnou hutnou zvukovou stenou. Nemáš oddychu, stále si pod paľbou neutíchajúceho návalu vyhrotených Jarvisových bicích, dostrihaných riffov so špecifickým rukopisom Scott Hulla a svojsky bytostného vokálu J.R. Hayesa. A keď atmosféru dotvoria Blakove sample, strácam sa s dekadentným požitkom v krásnom a bizarnom univerze PIG DESTROYER. Originálne, jedinečné, neopakovateľné. Hudobne, textovo, nápadmi, prevedením. Naživo strop. Môžem vykydať ešte za fúrik superlatívov, ale zbytočne. Ukončím citátom z kultového intra ich debutu: "This is beatiful. This is art". Neskutočné niečo. Na rok AGORAPHOBIC NOSEBLEED, prosím ponížene.

Namiesto PYREXIA idú JIG-AI, tak teda dnes, po včerajšom zmätku. Ich muzika mi sadne, síce goregrind (alebo grindgore?), ale sype sa veľa, žiadna primitív ľudovka. Za bicími po novom Jarda Haž, ktorý naklepal nejednu kvalitnú dosku domácej grind scény. S ním som ich ešte nevidel. Nasypané to teda je. Ja hlavne evidujem staršiu tvorbu, ale všetko, čo odznie, má gule a náprah. Podladený sound, strojová hra na bicie a do toho dva neľudské uchrochtané vokály. Kontinuálny tlak však zabrzdí seknutie sa a nedohratie v tuším troch songoch. Stáva sa aj takým majstrom rúbačom, ako Jarda. Obzvlášť, ak sa musia obúvať do cudzích topánok. Ako ho poznám, isto si potom sám vynadal. Netreba si z toho robiť hlavu, zvyšné songy prebehli úplne v poriadku a JIG-AI predviedli, prečo stále patria v rámci žánri k tomu najlepšiemu. Inak komplet honorár venovali rodine dievčatka s komplikovaným zdravotným stavom. Oceňujem. Aj ten set. Dali školenie.

V tomto momente je to pre mňa skoro uzavreté. Posledné, čo musím vidieť, je DECULTIVATE. Tí hrajú úplne na koniec, čo mi až tak nevadí, lebo aj tak mám taký zvyk ísť pozrieť poslednú kapelu. Ako také rozlúčenie sa s festivalom. V distrách je to už mĺkve, väčšina ľudí spí alebo sa chystá spať. Niektorí odchádzajú, ako Otto, ktorému sa s tým prívesom s doskami šmýka, musia ho tlačiť a ešte to dopadne pre jedného pomocníka aj papuliakom na blato. Veselosti. Twiggyho družina je ešte hore, idú skorej dole pred stage než ja, tak si ešte zapálim na lavičke a pristaví sa týpek. Začne po anglicky, že či si môže dať so mnou, tak chvíľu kecáme a spýta sa, skade som. Poviem že Slovensko a čávo hneď na mňa záhorácky ide. Pár minútový debat a vykladá mi, ako si chodí na bicykli kupovať trávu na Moravu cez polia. Čo sa človek nedozvie random o druhej ráno.

Konečne je tu záverečná. Pol tretej preč. DECULTIVATE. Posledný klinec do rakvy. Ich hudbu silne môžem. Tiež zjav na naše končiny. Chaotický hardcore vo vražednom tempe, ktoré zabezpečuje Majo. Robí to precízne a beštiálne. Fyzicky silná hra, na doraz. Radosť pozerať. Gitary osádzajú do toho zmätku riffy s chirurgickou presnosťou v každom breaku a zmene. Môžeš si podľa chlapcov nastaviť hodinky. Deje sa tam neustále voľačo a zmysly musia byť napriek rannej hodine v maximálnej pohotovosti. Výkon kapely stodesať percent. Počuť, že hrajú veľa. Kurva to počuť. Napriek zložitosti tá zohratosť. To neojebeš, to tam musí byť. Na vokále nová akvizícia. Chalan nakladá mimoriadne energicky, ostatne tak ako celá kapela. Majú vlastný ksicht, postupy, sound aj feeling. DECULTIVATE sú nezameniteľní a tiež nikto nehrá tak, ako dokážu oni. Dnes bol na také kapely silný deň. Oni mali tú česť ho uzavrieť. Epická bodka za epickým ročníkom.

Odznie ešte nejaký český song na rozlúčku, o príma parte, ktorá sa zase stretne o rok. Neviem, čo to bolo, ale celkom vtipné. Na stagi kopa ľudí, ktorí si podávajú Čurbyho na rukách ako bábo. Zatlieskame si na záver, že sme dožili a je čas sa rozísť. Pri stane už nešpekulujem, odkladám sa rýchlo, aby som podľa možnosti vstal čím skôr a začal naháňať posádku.

NEDEĽA
Na druhý deň sa nám podarí úspešne vypadnúť až o desiatej, sám som chrápal dlhšie, ale radšej, ako potom klipkať za volantom. Cesta ide ukrutne pomaly mám pocit. Miestami Paťo aj Monika spia, tak ešte lepšie. Necítim únavu, ale vytretý som aj za troch. Hlavne niekde vnútri ma už nahlodáva pocit, že sa nezadržateľne blíži návrat do normálnej spoločnosti a životného cyklu s tým spojeným. Niežeby som sa mal na čo sťažovať. Ale je fajn na pár dní sa tváriť, že sa ťa nič netýka, a byť pohltený festivalovým vírom so všetkým, čo k tomu patrí.

Silný ročník. Som nesmierne rád, že som sa sem dostal, a že to vlastne celé vďaka Čurbym prebehlo. Veľká vďaka za nás všetkých. Že to nevzdal, vydržal a priniesol po troch rokoch späť. V podobe, akej to máme najradšej. Štvordňový nápor na tvoju hlavu a telo. Dovolenka, ktorá ťa vyšťaví, ale prídeš si po to vyčerpanie každý rok. Aj ten ďalší. Teda ja s extrémne vysokou pravdepodobnosťou. Lebo najlepšia dovolenka je more klepačiek.

#7920 fog napí­sal/a: 30.08.2022 11:42:40

#7919 Skulda @ napí­sal/a: 29.08.2022 20:56:46