PUNKGEN

Report z festivalu je celkom fuška. Všetci vedia, že mi to v tomto smere nejde stručne. Napísať tento rok za sebou v poradí už tretí je celkom zdatná úloha. Neopakovať sa, nenudiť a pritom tam dostať všetko, čo si zažil. A  mať popritom aj rozumnú dĺžku textu, lebo podľa niektorých to už hrotím. Ale neviem inak. Pretože tieto zážitky nie sú len o festivaloch. Sú o príbehoch, ktoré sú s tým spojené. Takže v konečnom dôsledku viem, že stačí spustiť proces a pamäť to cez prsty naklepe.

Možno je tá námaha zbytočná. Možno nie. FFUD FEST je u nás už prakticky pojem. Tipujem, že kopa ľudí, ktorí sa k tomuto reportu dostanú, tam aj tak bola. Keď nie teraz, tak predtým. Keď nie päťkrát, aspoň raz. Takže to všetci poznáme. Kopa kamošov, výborná atmosféra, nekontrolovaný príjem látok a zahmlené jpgečka, ktoré po tom všetkom ostávajú na harddisku. Uchovali sa nasledovné dáta.

PIATOK
Štyria, naložení a s nákupom ako pre armádu, sa rútime do Serede. O hodinu neskôr, ako sa počítalo, ale povinnosti nepustia vždy načas. Prídeme, rozkladáme, balíme a otvárame. Šesť preč. Odchytal som Tónovu fintu, tak mám pripravené maliarske vedro a idem do Váhu pre vodu. Chladnička funguje. Stihneme hodiť pár panákov. Mám prakticky prázdny žalúdok, tak píšu hneď. Kurz nastavený jasne a zreteľne od začiatku.

Medzitým spustia DAMATO. Idem pozrieť. Naposledy v Bystrici mi to ušlo. Reparát. Bavia ma. Je tam k tomu hardcoru pridaný akurátny pomer temnoty. Má to melódiu, drive aj atmosféru. Správne namiešaný drink, podávaný na posadenom muzikantskom podnose. Mám rád kapely, ktoré sú schopné presahovať škatuľky. Alebo sa nimi ani nezaoberať. DAMATO si idú touto cestou a funguje to. Už len rásť do krásy. Aklimatizujeme sa a idem spolu so spamovaním areálu letákmi a plagátmi poriešiť aj nejaké chálo. Stihneme aj ďalšie kolo pri stane.

FYASCO. Moji obľúbenci. Holub a Galo sú králi. Hudobne, ľudsky. To, čo predvádzajú na pódiu, je zakaždým tlak. Nápadité, svojské a jedinečné. Odídené ich špecifickým spôsobom. Táto kapela vybočuje. Ich texty, krkolomná muzika s tonou nápadov a dvaja vysmiati magori, čo ju tam nakladajú s úsmevom a prehľadom. To je ich esencia, to ich posúva na spektre ďalej. Keď sa pár rokov dozadu vynorili, netušil som, kto sú a skade sa vzali. Ale bol som z nich v piči. A som doteraz.

Klasické odbehnutie ku chladničke. Je príjemne, teplo. V tieni famózne. Sú hlásené búrky, tak sa necháme prekvapiť. Odbehnem na set JAKUBYSKO. Ďalšia kapela, ktorá nemôže sklamať. Nový album von, po dlhšej koncertnej odmlke nové showky. Na basu už plnohodnotne Maťo, ale inak všetko pri starom. Fastcore mixnutý nejakým pv postupom a okorenený thrashovými riffmi. Slovenské texty, ktoré na teba okrem Fira nakričí už aj Jago po novom. Staré sa mieša s novým a set prebehne. Chalani majú svoj štýl a sú rozpoznateľní. Tlačia. Lebo vedia. Paráda, vidieť ich v plnej sile späť. Zahrialo pri srdiečku.

FOREST HUM som nevychytal ani na FLUFFe, ani tu. Balíme ďalší v poradí a level otrepanosti kompenzujem jedlom. Bolo ho tento rok požehnane a bolo výborné. Čas na poslednú show ALEA IACTA EST. Chalani sú na stagi všetci piati, ale tak tento krát by sa už patrilo. Rozlúčka prebehla na poriadku. Narúbali set tak, ako vždy. Precízne, s vervou a nasadením. Škoda, že končia. Ale taký je život a jeho križovatky. Bolo fajn, byť pri tom. Vybrali si správne miesto a čas. Kde inde, ako tu a teraz. Zavialo aj troška nostalgie. V správnej miere. Zbohom, ALEA.

Zmrákalo sa. Bolo treba vytiahnuť podkolienky a vystlať žalúdok. Na HEXIS prichádzame dnuka prozreteľne aj s fľašou. Idem dopredu uznávať, lebo náklad neskutočný. Dáni tlačia mastnú a hutnú show. V tejto krajine si moc slniečka asi neužijú, a je to počuť. Temnota pohlcuje areál. Svetlo dávno preč, dvíha sa vietor a ťažkotonážny ponurý hardcore privoláva skazu. Doslova. Zrazu taká búrka, že do minúty všetci naložení pod strechou. Načasovanie epické. Na pódiu spúšť, naokolo tiež. Soundtrack k apokalypse v priamom prenose. Neskutočne prepojený feeling. To nevymyslíš, to sa musí stať.

Na rade the ARSON PROJECT. My stále pod strechou. Prší neskutočne. Voda tečie zovšadiaľ. Natlačení na metri štvorcovom kolujeme brko a fľašu. Chalani sú nachystaní a idú na to. V trojici. Mali teraz nejaké zmeny v  zostave, dlhoročný gitarista Elis skončil, Will prebral gitaru a ide sa ďalej. Hrajú sa hlavne nové veci z LP "Disgust". Chalani vydali novinku po tuším ôsmich rokoch, celé to kus posunuli a ich grindcore je pestrejší a nestratil nič zo svojej šarmantnej deštrukcie. Pozerám na to, kurva prší, ale aj tak idem pohroziť dopredu. Pýta sa mi. Jebem na to, že zmoknem. TAP hustia, Oscar drží tempo aj timing, Will riffuje jak besný a Niklas šialene pobehuje vo svojom štýle zľava doprava. Pod stagom mláka ako separátny detský bazénik. Ako sa okolo dejú veci, schytávam z tej mláky nálože vody. Do toho lejak. Do mokrého trička sa opiera studený závan vetra. TAP brúsia hlavu a počasie telo. Ničivá kombinácia. Intenzívny set a ešte intenzívnejší prežitok.

Odbieham po sete prezliecť triko. Vonka stále mordor. Vraciam sa na k našim súradniciam pod strechou. Fyzicky som už celkom solídne na tom. Ešte to troška vyhrotiť, lebo čo iné sa dá teraz robiť. Posledné dni výpeky ako v pekle, tak som nezobral ani nič do dažďa. Ostáva len blednúť schovaní s pálenkou mimo toku vody. Bohužiaľ dážď nepoľavuje a set SHEEVA YOGA sledujem zopodiaľ. Všetko je regulérne ako má. SHEEVA hrajú ako polobohovia. Zakaždým. Aj teraz. Natrepali set ako z veľkej knihy. To bez debaty. Len proste sa ma to nevie tak dotknúť. Som ďaleko od diania a neudržím plnú pozornosť. Chýba mi priamejší kontakt v tomto momente. Nechcem zmoknúť druhý krát, pršiplášť kanči a mikina len jedna. Troška ako cez výklad mi to príde, hlavne vzhľadom na moje celkové rozpoloženie. A level osprostenia. Problém je jednoznačne v mojom prijímači.

Na dnes dohraté. Ani netuším koľko je hodín. Ale prší furt. Piče. Unavený a rozjebaný po celom dni rozmýšľam, či má ešte cenu ísť sa flákať, keď je takto vonka. Chcel som vychytať chalanov z TAP, ale zanalyzujem situáciu. Viem, že odchádzajú ešte v noci. Možno tu už ani nie sú, keď je takýto bordel vonku. Ľudia pozaliezaní skrz počasie. Môžeme sa maximálne vrátiť pod strechu a blednúť tam. Únava na najvyššom bode. Volíme stany. Ponaprávam si spacák, aby som sa vyhol namoknutej časti a odložím sa vedľa polovičky do kľudu. Stadeto už dneska niet cesty von.

SOBOTA
Odlepím oko. Snažím sa to potlačiť, ale nejde to. Mechúr vysiela jasné signály. Rozlepím druhé oko. Sedem štyridsať. Kurva. Obúvam sa a pri hľadaní spotu na vyprázdnenie precitám. Ľahnem si späť, prehadzujem sa neúspešne tak trištvrte hodinku a potom už jebem na to a blednem na telefóne, lebo spať už dnes očividne nebudem. Priebežne sa pobudí zvyšok. Som vytrepaný furt. Včera sa hrotilo, ale zase tu sa zvykne. Keď sme všetci hore, dáme raňajky z  toho, čo ponúkne auto. Nejaké ovocie, potom pečivko a nakoniec nedopitá fľaša pálenky načatá od včera. Sa vypýtala nejak. Je dačo po deviatej, keď rozlievame prvé kolo. Hodíme do seba a ideme smerom tam, kde sme včera zastali. Vytiahnem reprák a do pozadia ospalého festivalu namixujem nejaký hiphop. Hlavne starý New York. Okoloidúci sú s tým nie vždy stotožnení a niektorí majú na tvári nečitateľné výrazy rozčarovania, zdesenia a nepochopenia. Našlapaný na pálenke mi je to jedno. Thug life do piče.

Takto to ide zo dve hodinky. Keď už nájdeme balans, ideme sa potúlať do areálu. A zasýtiť sa. Obzeráme ponuky a vyberáme. Tuším si dám aj dva chody. Odsledujeme chilli contest. Bavka. Nakoniec skončí tuším remízou, lebo už neni čo žrať. Ideme k stanom a drinkujeme na karimatkách. Ešte sa ani nezačalo hrať dneska a mám regulérne vyžraté. Ale je to príjemné. Počasie sa umúdrilo, celkom výpek a pohodka pri stane v tieni je top. Troška ma to aj pohltí. Medzitým sa začne aj hrať. Prvé tri veci počúvam zakempený pri stane. Sorry ľudia. Tak to vydalo. Ničmenej. PRACH znel fajn, aj keď troška uhladenejšie, než iná tvorba, kde má prsty Dášo. NABOSOPOSKLE. Už sme spolu hrali. Kapela s potenciálom. Ich set znel pestro a svojsky. Aj ma kus zamrzelo, že som sa neodlepil, ale festival je niekedy aj o kolektívnom blednutí s  blízkymi. TENDENCIE išli jedným uchom dnu a druhým von.

Dnu sa prepracujem až na GIPSY SS. Svižný a úderný maďarský hardcore/punk s členmi ÖNKIIRTÁS, ktorí dneska hrajú v stane. Bolo to silné a agresívne. Spikey mi po sete hovorí story o mene tejto kapely. Bubeník voľakedy hrával so spevákom v inej kapele a tá skončila tak, že mu ujebal zo skúšobne veci. Keď to neskôr doriešili, a udobrili sa, založili kapelu, ktorá spieva o  tom, ako mu tie veci ujebal. Texty po maďarsky, tak si to neviem overiť, ale ani nechcem. Tá story je dobrá tak, ako je. Odbieham k mojej skupinke, ktorá to dneska už moc od karimatiek ďalej zrejme nepotiahne. Zabledli tu a dobre im je. V princípe sú tu kvôli atmosfére. To ja som ten, čo behá nastrelený od muziky.

PAKT zo Slovinska mi nič nevraví, a tak sa zložím k nim. Trvá to tak minútu ich setu, než sa zdvihnem a idem to pozrieť. Vylákalo ma to. Na moje prekvapenie za mikrofónom Nika, jedna z prevádzkariek klubu Yalla Yalla v Ljubljane, kde sme hrali a ktoré bolo pár mesiacov dozadu obeťou podpaľačstva. Zo stagu hrmí agresívny, v poriadnom tempe hnaný crustpunk anglického strihu. Zabudni na melodické vyhrávky a vyaranžované songy. Toto je tvrdá špina spod nechtov. Hutný zvuk, rýchle a agresívne riffy a preechovaný vokál. Set ukážkovo silný, drsný a neuhladený. Vždy poteší, keď niekto vytiahne niečo takéto, špeciálne v dobe, kedy chce skoro každý znieť ako zo Škandinávie. Nič proti severskému soundu, samozrejme. Ale niekedy treba aj blato žrať. Veľmi dobré.

Motám sa a zakvasím pri Adrikovi, chalanoch z JAKUBYSKA a teplom rume. Ako hrajú the TRUTH, troška sa ku mne dostane, ale nejak ma to nestiahne. Som zaseknutý tu a konverzujeme. Akurát teplá pálenka v tom výpeku je celkom humus. Posledné panáky na dneska. Je čas vysadiť destiláty a pomaly sa dať dokopy. Zajtra šoférujem a poznám odchody z tohto festivalu. Netreba to triezvenie nechať na poslednú chvíľu. Takže tu to končí. Už len zodpovedne pivečko. Aj tak som vytretý ako bakalár Lukáš Perný z demokracie. Idem k  rieke. Stále teplo, dolepený celý, chcelo by to nejaké osvieženie. Tak sa dáme s Ditou do vody. Prúd nás poumýva aj preberie. Výborné načasovanie. Keď vyjdem von, nový človek zo mňa. Ponaprávalo.

S čerstvejšou hlavou sa vraciam. Stíham posledný song NAGY & BENE. Interesantne odídené. Chcelo by to vidieť celú show. Na stagi začnú pomaly SHALLOV. Ubalím, zapálim a sledujem. Oficiálne post/emo/punk/hc. Ale ťažko mi presne zaradiť. Na trojicu sa tam toho dialo hodne. Menili sa nálady, motívy, emócie. Pritom to dýchalo éterickým feelingom. Tá hudba pohltila priestor a bola všade naokolo. Si sa jej skoro mohol dotknúť. Hlboké a priestorové. Muzikantsky vypiplané. Zostal som ponorený. Už som SHALLOV na FFUDe videl. Z bazéna so zakvačenou opicou na hlave. Tentokrát som si to vychytal omnoho viacej a po sete ostávalo len zatlieskať s jasným výrazom uznania v tvári. Odchod čistý.

Cez set RUTKA LASKIER som v stane na ÖNKIIRTÁS. Hardcore/punk, konštrukčne pestrý, s vlastnou fazónou. Na prvé počutie jednoduché songy, ktoré sú ale šikovne a úderne vymyslené a sú v nich schované sympatické odbočky a nápady. Vidím ich tretí krát v krátkej dobe, ale stále to nestráca energiu a gule. Maďari v poslednej dobe exportujú silné kapely. Dám nejaké chálo a idem zakvasiť k zvyšku pri stanoch. JOLIETTE dávam stade a znie to fajn. Ale po SHALLOV a závere setu RUTKA LASKIER mi príde už tretia podobne ladená kapela za sebou moc, takže vynechávam a poblednem. Zvyšok je už z celodenného pitia od rána pekne vyšťavený, takže sa delíme a kým oni idú finálne spať, ja a Oliver mizneme na poslednú etapu do areálu.

Na stage napochoduje trojica z USA, NIBOOWIN. Presne pre mňa ako keby zahrali. Temne ladený hardcore, namixovaný s precíznymi blackovými riffmi a ukričanými vokálmi. Menili sa v tom postupy, riffy, ale ani na moment to nestratilo drive a ponurý agresívny feeling. Tempo ukrutné. Zahraté na doraz. Kompaktné a ničivé. Keby sa raz CONVERGE rozhodli presedlať na black, znelo by to takto. Malo to všetko. Atmosféru, silu, nápady a prevedenie. Rozhodne to tam prevetrali. Zásadným štýlom. NIBOOWIN najväčšie prekvapenie festivalu. Viac takýchto kapiel do budúcna, prosím. Toto bol übertlak.

Presunieme sa k stanu. Dnuka idú nejaké moderné hiphopy, ale znie to fajn. Drsné a tvrdé elektrobeaty a hlavne rap a nie žiadne mumble pičoviny o prozacu a značkových uterákoch. Už keď prichádzame, mám náladu vojsť dnu, ale je tam party v plnom prúde a kopa ľudí v dvíhajúcom sa prachu. Takže ostaneme vonka, pozriem na papier, čo vlastne hrá. NÁSILNÍK A HYENXXX. Ubalím a než stihnem dofajčiť, je už aj po sete. Škoda. Znelo to fakt dobre. V  piatok som sa do stanu ani nedostal (prepáč Viktor), ale sobota skrz Kubík bola pestrá a kvitujem, že sem dostali aj takéto veci. Ďalší rok kľudne nejaký ďalší hiphop. Som za všetkými desiatimi.

SYSTEMIC DAMAGE sledujem skraja, lebo potrebujem byť troška mimo diania. Olivera vidím sporadicky, väčšinou na akciách, takže využívame čas a debatíme. Chalani tlačia, sypačky striedajú crustové výplachy a Matúšov vokál završuje obraz skazy. Tam je tiež všetko na poriadku. Po dohratí odbiehame ku stanu na set J.P.P., ale tiež len zvonka. Už som celkom ohlučaný, tak stačíme aj takto. Inak zahrali fajn. Majú zaujímavý koncept a svoj ksicht, a to oceňujem.

Späť k stagu. SUMA. Nevedel som, čo presne čakať. Viem, že za touto skratkou sa schováva skupina muzikantov a organizátorov zo Spišskej, ale čo konkrétne sa bude diať, som netušil. Zostava NIČITEĽ (ak sa mýlim, opravte ma) obohatená o noise, ktorú obstarávala pre zmenu Marekova dcéra za pílou a jeho polovička za škatuľkami. Vydarená kombinácia. Zahrali dva songy v  celkovej stopáži tuším do polhodiny. Vpredu projekcia, muzikanti umne schovaní v pozadí. Hudobne ti to nezaradím, lebo to bolo odídené do svojho. Muzika zo stratosféry a vokál s echom cez tri okresy. Atmosféra z toho sršala všade. Plus dôraz na vizuálnu stránku. Celé ako performance to bolo výborné. Ostal som pokorený. Nemalo to chybu. Na rok kľudne znova. Krásna bodka za celým festom.

Ostáva už len jeden interpret. JOŽO ŽEMĽA. Evidoval som to z netu, ale len v rovine toho, že to existuje. Nemal som poňatia, čo čakať. Akurát viem to, že recesia. V stane dostaneme info, že bude na hlavnom pódiu. Tak beriem pivko, balím a ako zapaľujem, tak sa to začína. Nepoznám to, rozumiem ale textom, takže v kombinácii s vtipnou prezentáciou ma to na začiatku silne dostalo. Možno mi akurát v tej dobe zapísal aj koláčik od Zvolenčanov, ale proste sa na tom ujebávam v tom momente. Aj tým, ako vidím ľudí sa na to brutálne baviť. A bolo to vtipné. Fakt. Je to pre mňa nové, svieže a  nepoznané. Strhne sa kvalitná párty, plná smiešnych momentov a kolektívneho tranzu. Ešte sa smejeme, že Jozef má dnes najpočetnejšie publikum.

Po nejakej polhodine sa to ale začína opakovať a zbytočne naťahovať. Aj songy sa vyťahujú druhý krát. Recesia je fajn, ale má svoje limity a treba vedieť, kedy skončiť. Takže ideme s Oliverom presondovať posledné gastro možnosti. O pol tretej zakotvíme pri guľáši, po chále umotám, dáme posledný debat, než sa rozlúčime a Oliver ide domov. Má to štyridsať kilometrov, tak sa mu ani nečudujem. Sú tri ráno. Idem si ľahnúť. Mám dosť. Už nezvládam byť hore a riešiť čokoľvek iné.

Na druhý deň sa pobudíme skoro. Už dačo po ôsmej ma vyťahujú zo stanu včerajšie pivá. Močím asi tak dve minúty v kuse. Ale nie som vytrepaný, čo je plus. Prestať slopať tvrdé v sobotu od sedemnásť nula nula je ten kľúč na funkčné nedeľné odchody. Zvyšok sa budí sám a celý proces balenia vecí naberie rýchly spád. Mám svoje povinnosti dneska, takže odchod nechcem naťahovať a akustiky ma neberú. Je desať, sme po raňajkách, auto nabalené. Môžeme vyraziť.

FFUD číslo deväť bol taký, ako tie zvyšné, ktoré som zažil. Svojský a jedinečný. Domáci. Rodinný. Komorný. Ako keby si ani nebol na festivale, ale na pravidelnej každoročnej rodinnej oslave. S tým rozdielom, že tu ti hrajú lepšiu muziku a nie si jediný vegetarián pri stole. Najbližšie sa bude oslavovať krásnych desať rokov festivalu. Naisto prídeme zapichnúť sviečku do torty.