PUNKGEN

Dobrý deň! Máte dreň? Choďte si preň. Bude to naša pochodeň.
Je 9:04 ráno, som s dcérou vonku a v noci som toho veľa nenaspal, keďže som docestoval pred cca 3 hodinami. A keď toho veľa v noci nenaspím a ešte mi hučí od včera v ušiach, tak je to väčšinou vždy fajn pocit. Na prvý slovenský ZineFest do trnavského klubíku KUBIKu som bol pozvaný od Koča a aj keď sa mi, že fest nechcelo, tak aj keby tam nebol zabezpečený žiaden kultúrny program, tak by som asi (aj keď so stareckými pindavými rečami) rád prišiel. Časom vychádza najavo, že večer bude korunovaný návštevou z krajiny vychádzajúceho slnka SETE STAR SEPT a teda keď ide o ziny a nový ZINTAER je ešte furt jakž-takž "nový" a je v ňom so SSS rozhovor, tak jaksi ani neje barz o čom tu točiť. Rozhodol som sa po dlhšom uvažovaní, že navštívim iba druhý deň akcie. V nedeľu ráno bežím na vlak (fakt, že bežím, kávu som si musel preliať do malého zaváraninového sklíčka), a trocha v strese si v hlave prehrávam tie dátumy bo nejak s tým mám posledne trable. Na ostatný koncert MY O VLKOCH som sa minule prirútil jak splašený plesk o 23 hodín a 50 minút skôr, a potom zase znova o 10 minút neskôr. Kapela ale na poslednú chvíľu posunula štart koncertu na skôr a ja som videl prd. No prosto kedz še dari, ta še dari! Do Trnavy prichádzam cca na obed po 120ich stranách knihy Klub bitkárov od Chucka Palahniuka (poduct implacement :) po vôbec dlhej dobe mám čas na čítanie, tak to využívam a tá kniha je fakt super a odporúčam každému). A vôbec nie v pohode. Neviem, či to bolo tou knihou, alebo tým ICčkom, ale nejak mi z tej cesty nebolo dobre. Na námestí si dávam fajnovú kaffe, zeleninovú bagetku a idem kuknúť keramiku. Hľadám KUBIK a nachádzam akurát tak Pekársku ulicu, ale nic víc. Ani číslo domu sa mi nepodarí. Potom volám Adrikovi, ten vraví, že to treba z dajak z druhej strany, tak idem úzkou onálepkovanou a vkusne zdobenou (čo mi nahovára, že asi idem správne) chodbičkou. Na druhej strane po chvíli blúdenia sa ma sympatický okoloidúci pýta či hľadám KUBIK. A ja že jo. Tak sa ocitám vo vyhladenom, naleštenom nádvorí, do ktorého by som asi dobrovoľne nevliezol. Proste som čakal niečo viac ošúchané. Zablúdim aj do starého KUBIKu a zdravím sa s miestnymi. Po chvíľke prichádzajú vychodňare z nákupov, čo sú tu už od včera. Kecáme a tak, a po kratšej prechádzke pod Kočovím vedením ideme do klubiku rozložiť artefakty. Kecáme, srandujeme, zalievame kave (júj aj teraz dostávam chuť), časom prichádzajú ďalšie známe tváre, kecáme, srandujeme, a v takomto duchu to vlastne ide ďalej počas celej akcie. A to je vlastne aj jeden z dôvodov, prečo sa oplatilo prísť. Stretnúť sa a vykecať sa so zaujímavými ľuďmi "od fachu" je furt-prima-gut. Dochádza aj k nejakému tomu programu. Začína Barbora Demovičová a rozpráva o svojom (jednorazovke) zine-bakalárke s "humorným" názvom PRAVDA ZVÍŤAZÍ!? (pravde hlas neladí, ani blesk nemocných ...) Jeden kus mám a vyzerá to na pekné počítaníčko, plné rozhovorov s fajn ľuďmi, osobnosťami nežnej. Tak dúfam, že Barbora z tej bakalárky dostala Áčko. Nasledujú dievčatá s ich fajn pohľadom na feminizmus v podobe webu KURNIK. Zlatý klinec programu ale aj tak predvádza postrach Denis the WILDERNESS s jeho prezentáciou na tému ako sa nemá robiť zin. Myslím, že pobavil a posunul atmosféru viac do srandy. Ja by som k tomu dodal, že najsamväčší základ je nikdy nič nesľubovať a fungovať štýlom, že bude, keď bude. Posledná prezentácia patrila chlapíkom okolo projektu Galéria Výklad. Všetky prezentácie boli veľmi sympatické a som rád, že som sa niečoho takého zúčastnil. Medzičasom dorazili chlapíci zo 7MS a Dáša FF, a to znamená, že srandy je tu stále viac a viac. Prichádzajú prvé hlášky, že SETE STAR SEPT budú chvíľu meškať. Takže pomaly sa prechádza od odborného ku kultúrnemu programu. Začína DÁŠA FON RÚBANISKO a jeho bassgitarové šialenstvo sprevádzané workshopom na tému pankové tričká a udržateľná sebarealizácia. Dáša do nás pumpuje čisté zlo prestriedávané prednesom textov. Publikum sa baví. SETE STAR SEPT vraj budú trochu meškať. Začínajú ladiť chlapci zo SEDEM MINÚT STRACHU. Navrhujem im kvôli meškaniu SSS pre dnešok urobiť SEDEMDESIAT MINÚT STRACHU, ale nepadne to na úrodnú pôdu. Naladia a nazvučia fidlátka a ide sa. Po novom vo štvorici aj s Marekom na píle so sláčikom v ruke. Rado zase pre zmenu bez bassy iba mikrofón a pohybové kreácie. Nasledoval taký odpal, že tykoxocipanabeka. Rado sa úplne poddáva víru muziky a lieta kubíkom jak netopier. Posledný skok na bicie, ufff. Dobre ale nechajme srandičky a serepetičky bokom. Rozhodne išlo aj bez toho o brutálne super vystúpenie, ktoré ma úplne rozsekalo. Mám pocit, ako keby sa chlapíci viac naučili narábať s výbušnosťou, alebo čo. Mám pocit, že nahrávky a i vystúpenia čo som videl kedysi neboli také prefackávačky. Proste bol to preplesk jak sa patrí. Ešte ma napadlo, že s tou pílou si môžete nacvičiť kúzelnícke číslo s rozrezávaním ľudí v takej tej bedni, čo sa dá rozpojiť v strede. A najväčšia sranda by bolo si nacvičiť také číslo, čo sa akože (ale iba akože) nepodarilo. SETE STAR SEPT vraj budú meškať. No tak kecáme, srandujeme a po nejakej tej chvíli (asi 63 minút) prichádzajú nejakí noví ľudkovia s taškami a nástrojmi a medzi nimi rozpoznávam japonský pár. Idem za Kiyasuom ho pozdraviť a poďakovať za rozhovor. Ospravedlňuje sa za meškanie spôsobené komplikáciami na ukrajinských hraniciach. Do reči mu nijak extra nie je, tak ho radšej nechávam vybaľovať distro. TRANSHUNTER sa okamžite začínajú zvučiť a po chvíľke spúšťajú svoj funeral-bass-n-drum-doom-grind. Vážne mi to znelo ako rýchlejší pohrebný pochod. Bolo to veľmi zaujímavé a dobré. Myslím, že chlapíci hrajú riadne rozpoznateľnú muziku. Kukám na mobil a rátam minúty, koľko mi ešte ostáva do odchodu vlaku. K nástrojom prichádzajú Kae a Kiyasu a prvé prekvápko je, keď vidím ako si obaja prilepujú na stojan od mikráku či na bicie dokrčený zdrap papiera s playlistom. To by som nejak nečakal. Ujebávame sa, že tie playlisty vyzerajú akoby prešli procesom "už mám toho plné zuby". Nasleduje druhé prekvápko. Ladenie bicích som videl iba dvakrát v živote. Raz vo filme Whiplash a druhýkrát teraz. Hučia hučia skúšajú a mne ostáva asi niečo okolo 10 minút. Zdá sa, že začínajú. Svetlo zhasne. Kae poprosí znovu o zasvietenie a ide sa. Nasleduje dačo, čo som naživo asi ešte nevidel. Ten štýl hrania. Organizovaná improvizácia. Načasované to vyzeralo byť na milisekundy, zdá sa, že tie playlisty tam neboli len zo srandy. Bola by sranda zajebať, že z ktorého albumu hrali najviac. Začína sa kus zveriť a hromžiť rukami a môj čas na tomto koncerte sa kurevsky blíži ku koncu. Posledné sekundy sa snažím koncert nasávať každým kúskom môjho ja. Najviac viete čím? Ušami. No a v čase č sa proste bez veľkého rozmýšľania berem het. Potľapkávam a podávam ruky s každým známym cestou k východu a trielim na vlak. Na námestí to už skoro otočím opačným smerom, ale v poslednej sekunde zbadám značku smerovku na stanicu a otočím to správne. Prichádzam tak akurát. Ľahám na svoje lehátko. V kabínke je asi tak 78 stupňov. Vyzlečiem sa "na Kiyasua" (iba do trenírok) a ležím. Počúvam to staré vlakove tadam-tadam, a ten hajzlík ma zrazu budí, že o polhodiny budú Košice. No tak dobre no. Celý deň som potom taký nejaký vyhúkaný, ale veselý a spokojný a hneď zrána začínam písať tento report, ktorý ale samozrejme dokončujem až o dva dni neskôr. Pozdravujem všetkých, ktorých som stretol a nestačil sa s nimi rozlúčiť. A KUBIKu a všetkým okolo neho prajem veľa super akcií. Rád prídem znova. Majte sa fajne!!!