PUNKGEN

Tak ideme na to, pome nasrať všetkých metalistov, fanúšikov Neurosis a iných slovutných odborníkov na temné žánre, čo majú hardcore v malíčku a vždy rozumenjú všetkému, lebo počúvajú Black Sabbath od svojich troch rokov. A čím? Tým, že špinavý pankáč ako ja, sa vôbec odvažuje napísať recenziu na koncert Scotta Kellyho. Neurosis som totiž v živote nepočul. Zato sólovka Scotta Kellyho ma chytila od prvého počutia. A preto som tam bol. Ešte na úvod musím dodať, že som veselý a optimistický mladý muž s perspektívou, netrpím depresiami, aj bradu som si oholil a paranoje mám len občas, keď mi nezapasuje fumo. A teraz sa už môžme vypraviť do trnavskej synagógy. Ešte v piatok som netušil, že sa vôbec v utorkový večer niekam vypravím. Stačilo zopár náhodných telefonátov a už sa veziem s výpravou zo Žiliny. Za posledných 5 nocí som spal priemerne 3-4 hodiny, takže v mojom stave som všetko len nie schopný počúvať naživo depresívny hrobárov hlas a primitívne brnkanie na španielke. Ale po prvom pive na pumpe sa to začína upravovať. Trnava je rozkopaná, tetka v GPS nás posiela stále dokola, počasie kurevsky mrazivé, synagóga je zatiaľ prázdna, krčmy nikde. Samý kostol, jedna čokoládovňa, mliečny bar, herne... no čo, nebudem to ďalej rozoberať, veď som v Trnave. Našli sme nakoniec dačo barové, ale tá slečna, čo tam obsluhovala...fúúúha, Chabo ju pre jej rýchlosť trefne nazval Trnavská Strela. Po troch pokusoch o objednávku nakoniec aj tak všetko zabudla a doniesla to s polhodinovým meškaním, ani nehovorím o pomotanej druhej objednávke a čerešničkou na torte bolo slimačie kalkulačkové zrátavanie účtu typu 1 + 1 + 1 + 1 = 4. Ešteže v ten večer tam boli iba dva obsadené stoly... No nič, jointíkom sme vylepšili myšlienky a ide sa preč z tohto baru, ktorého meno ani radšej nejdem písať. Pred čokoládovňou stretávam nečakaných, ale čakateľných hostí z Blavy, dávame ďalšie prdíky v skurvenej klendre a ideme dnu. Synagóga nie je zase až nejako prevratne "historická", no to som čakal asi iba ja. Ale vysoký strop, balkóny, stĺpy, zašlá omietka, nasvietenie "oltára", džúsiky v plaste a teta predavačka lístkov, no, má to svoje čaro, to musím uznať. To sa však už nedá povedať o spolku, čo tam hrá ako predkapela. Štyria s gitarami, príliš sladké, príliš konvenčné, jaj, toto nevydržím. Idem radšej vonok a zvyšok tam prestojím. Je to hnusne zúfalá situácia: vnútri kvília hentí, vonku kvíli vietor a mráz, čo zachádza za nechty, že sa nedá ani ciga ubaliť. Ešteže je to fumo... A čo to? Hošani dokvílili, hybaj dnu. Synagóga je veľká, takže plná nie je, ale to je úplne okej. Do dvesto ľudí tam však mohlo byť aj podľa môjho odhadu (ja mávam veľmi zlé odhady). A potom všetko ubehlo ako v sne. Medveď Scott Kelly sa brum brum brum pomaličky prechádza pomedzi kombá, popíja čajík, vodičku, ladí akustiku, ťuká do efektu a potom skromne poďakuje, že sme došli a po chvíli hrobového ticha spustí. Brrrnky brrrnky, dlhé pauzy, človek by si myslel, že sa tie piesne Scott snáď naučil hrať pred hodinkou, akoby sa s nimi trápil, bojoval. Má hlbší ako hlboký hlas, spieva/mrmle pomaly ako päťstoročný dub, takže je všetko rozumieť a všetko to preniká do človeka ako ten mráz na vonku. Balvany ťažoby a osobnej výpovede, pred ktorými niet úniku, môžeš zbebelo utekať, ale tým si iba predĺžiš čakanie na pravdu. Nohy mi skameneli, uši sa otvorili, v hlave sa preháňali draci. Najprv sa mi zdalo, že hrá v robotníckych rukaviciach. Ale to boli iba jeho grizlyovské tlapy, tetovania a hra tieňov. Zvukár to síce prznil, gitara divne výškovo rezonovala (nechcem napísať, že pískala, lebo to by mi pri akustickej gitare nik neuveril), ale Scott to bral s pokorou a iba raz zvukárovi ticho povedal, že by mu to mohol stiahnuť. Keď to aj pri treťej piesni drnčalo, už si to radšej riešil sám ná pódiu. Ukážkový martýr, zachmúrený sympaťák. Po každej piesni tiché dozvuky, potom jeho ťažký dych zosilnený cez mikrofón a odmena v podaní našich rúk a hrdiel. Za studeného ticha sa ladil po každej piesni, občas hodil k publiku pohľad a sem-tam niečo skromne zahrmotal svojim hlasom, ktorý aj keď šepkal, tak dunel. Došlo aj na elektrickú gitaru a ťažkotonážne citlivé sonáty končiace hradbami vybudeného hluku a mamutími údermi do strún. Už to nejde hlasnejšie. Ide. Ale teraz už nie. Ale áno. A ja som chcel ešte viac a ešte viac. Nech sa všetko zrúti pod tou silou. Očistec bol na dosah. Aj keď sa opäť vrátil k akustike a zase ponúkal dušu naporcovanú ako studené mäso, bolo to všetko tam. Ten chlap sa zhováral s démonmi, bojoval s nimi holými rukami. Až do konca. Vyvolával diabla, aby si s ním mohol dať páku. Nebol to však diabol s rohmi a kopytom, ale diabol, ktorý drieme v každom z nás, naše strachy, prehry, úzkosti a slabosti. Bolo to hlboké ponorenie. No aj napriek tomu, že maľoval čiernymi farbami, keď skončil, cítil som svetlo, bol som očarený. Po dlhom potlesku pridal striedmo jednu jedinú pieseň a aj tým si získal moje ďalšie sympatie. Zase do mrazu, autom na sever a potom unavený mrazivou nocou pešo domov konečne sa vyspať. Ten chlap si nemohol vybrať lepší čas na svoje turné. Nezvyknem v noci po koncerte počúvať to, čo som počul pred chvíľou. Ale ako som tak šlapal snehovou krjainou, nemohol som si pustiť nič iné ako Scotta Kellyho. Takýto silný koncertný zážitok hneď v janurári, veru uvidíme čo ponúkne zvyšok roka.

#1737 emo @ napí­sal/a: 04.02.2010 20:21:32