PUNKGEN

Ako východniar si jednoducho musím splniť aspoň jeden Poprad do roka. Na leto sa vyhlásili štyri koncerty, favoritov si nie je ťažké vybrať, takže možno sa chystať na výlet za muzikou a, môžem povedať, za priateľstvom. Nie ale na garáže. V Poprade vznikol celkom nový flek pre kultúru, ktorá (ne)existuje - Koľaj 22 sa to volá. Nice, že ešte stále vznikajú nové a nové veci. Však to je už tretí dôvod tam vyraziť. Štvrtý dôvod by pokojne mohol byť predpoklad, že hentam pod Tatrami môže byť príjemnejšie počasie než u Košicoch. Davaj het.

Už som sa nechal zhýčkať, že často sa dá vyraziť mimo KE na koncert autom, až do takej miery, že vlakmi sa mi bars nechce. Sám pred sebou si to ospravedlňujem tým, že dostať sa niekam nebýva až taký problém, no chodiť naspäť je o dosť horšie, hlavne ak sa nerysuje možnosť niekde aspoň trocha pohodlne, pre telo aj pre dušu, pobudnúť do spoja. Obstojí, či? Tentoraz však "riskujem", dúfam, že sa večer vyvinie priaznivo, dôjde Dávid, bude fajn. Idem na stanicu, sedem minút po štvrtej mi to letí na Hawaii. Teda ide do Popradu.

Zdalo sa, že blbuvzdornejšia trasa ako tá zo stanice na miesto činu hádam ani nemôže byť, aj tak ale vychádzam až na hlavnú cestu a namiesto kultúrneho centra vchádzam do dvora nejakej, najskôr železničiarskej, rodine, pýtam sa na Koľaj 22, kultúra, hudba a tak, a pán mi vraví, že nič takého tu nie je. Paráda. Hneď mi napadlo sa vrátiť a ísť po vykamienkovanej bočnej ceste rovno pri koľajisku, čo som videl cestou. Hej, vlastne logicky. Nachádzam extrémne útulný objekt na dosť dobrom mieste, o šiestej sú tu už prítomné bratislavské kapely, kuřivo a na moje pomery veľmi živé rozhovoríky s Dávidom a Marekom, sme si vzácni a tak sa cítim veľmi dobre. Kapelníci si postupne dávkujú veg. guláš, ja sa nakoniec ulakomím na falafel a zeleninu v žemli, 4€. Potom sa chcú ísť prejsť, obzerať miesto na spoločnú fotku. Ideme cez podchod oblepený fotkami z čias, kedy s ním ešte boli pekné plány, ak je to udržiavané doteraz, tak ma opravte. Hneď na jednej vidím v kĺbku ľudí starú KE partiu, Adam Dragun, Umar, Megi, Robko, kadekto ... bejvávalo. Aspoň v popradskom podchode máme navždy 18.

Štvrť na osem sa koncertná sála plní ľuďmi, hej inak minimálne pre oko viac ako slušná účasť na akcii, a začína miestna anti-straight edge milícia DIKTÄT. Teda, začať im trvá, čo Dalibor vypichol, že ešte nebolo. Päťčlenná kapela sa celá vyzlieka do pol tela, prednej rade nalieva poldecáky. Dnes vystupujú s náhradným spevákom Heďom. Haha, ten vždy kapelám čo hrajú v Poprade zaskakuje, mám pocit. DIKTÄT, SAMORAST, už s ničím som ho vlastne nevidel, ale nečudoval by som sa. Hrubý crust, ktorého najväčšou devízou je jeho neobjavnosť, spoko, ja by som len privítal za hrsť kapiel hrajúcich takú muziku, dopĺňať kolorit. Príhovory, alebo poéziu, ako tomu hovoril Dalibor, pred každým songom predčíta Andrej zo správ, čo mu spevák David poslal na prečítanie. Všetko fasza posolstvá a myslím si, že o čo menej spontánne, tak asi lepšie, lebo chlapci mali vtipnú náladu, fóriky lietali, aj keď za úspešnejšie možno pokladať tak dva. Nuž, humor nie je sranda, sa hovorí. Hudba tlak, besné, minimálne vzadu spev ťažšie počuť, zvukár, resp. chalan, ktorého tam za seba počas hrania Andrej postavil, vraví, že sa už ide na max, tak asi pohode, no. Fenomén prvých troch pogujúcich až s predposlednou skladbou sa opäť potvrdil aj tu. Keď dohrajú svoj crust set, Dalibor po toľkom žartovaní o "poézii" recituje ľuďom do odchodu na vetranie sa ešte nejakú svoju.

Štvrť na deväť. Nazvučení ASTRIS LAPSUS. Marek ešte odbieha dozadu, to aby sa vo dverách mohli zjaviť a stihnúť celý set dvaja Košičania, ktorí sa sem prísť rozhodli na poslednú chvíľu a ešte cestou aj defekt dostali. Odmenou nech je im parádny set trojice Marek, Oliver, Dávid, ktorí miešajú rezký post punk a ten strašne krásny strapatý emocore, ako ho mám rád. Uf, ale dobré to bolo, stihol som si spraviť aj pesničky, na ktoré sa budem vyložene tešiť, keď sa budú hrať. Pekne nasvietená kapela na pódiu, trocha zahuhlaný zvuk sa mi zdal, to to ale pre mňa robí presne také fajnové, bo šak špinu treba mať, chlapci hlboko ponorení do hrania, žijú tam tým. Čisté spevy von moc nejdú, no drásavý krik miestnosť prepichuje jak taká dobrá ihla. Príhovory pre zmenu žiadne. Nasadenie, ako vravím, ale poctivé. V poslednej pesničke (?) si Marek k hre na gitaru kľakne, a ja sledujem, ako inštinkt "lovca" káže DeeGeemu okamžite priskočiť s foťákom pred pódium po záber. Čítaj hlasom Davida Attenborougha. Pogo o troch ľuďoch sa začína až počas poslednej skladby. A po ňom už len zaslúžený, nie ledabolý potlesk. Teším sa na Ffud a na veci budúce, žmurk.

Začiatok LUTRY prerozprávame vonku na sviežom podtatranskom vzduchu, ale treba aj túto druhú bratislavskú trojicu s Oliverom, tentoraz samozrejme s gitarou v rukách a mikrofónom pred ústami, pozrieť. Vchádzam do miestnosti, traja tanečníci rozhadzujú rukami nohami, hovorím si, hádam som neprišiel na posledné dve pesničky. Nie, zahralo sa toho odvtedy ešte celkom dosť. Volím si postaviť sa opäť dozadu príjemne naplnenej miestnosti. Inak fakt super izbietka, ktorá na prvý pohľad kričí, že tu budeme robiť koncerty! Niekedy tu zavolať baviť niečo dzivé, živé a známe, nechať to natrieskať ľuďmi, zavrieť dvere a skúsiť čo sa bude diať. Všetci sálu prirovnávajú k tej na Hájovni, ale za mňa je to tam obývačka, toto je venue, aj keď rozumiem. LUTRA dobrá kapela, čakal som nejaký ortodoxnejší crust punk, ale hralo to až ekkaiovsky melodicky a vypäto, to môžem. Dobre sa to počúva aj pozerá na tú zdieľanú energiu, kde hranie tých temnôt s hudobníkmi aj publikom háďze, aby to v pauzách striedali úprimné úsmevy. Pohode, na Ffude repete, aj keď tam to pravdepodobne bude za z reťazí utrhnutého slnka na veľkom pódiu, do tej povestnej šesťmetrovej fugy, v kempingu možno aj viac.

Posledných hostí, maďarský natrieskaný grindcore RETORSION celý prekecáme vonku pri stole. Sedíme ale aspoň tak, že cez dvoje dverí vidno dovnútra, síce nie na kapelu, ale vidno, že vnútri sa hrozí, pobehuje, naráža sa do seba, asi tam bude dobrá atmoška. Von sa samozrejme dostáva aj hluk, je to žánrová šleha. Akurát, že mi Dávid hovorí, že každá takáto grindovica ho núti si do toho zapasovať "Načo si strejdedžák, keď nemáš vodičák" od FYASCO, a ja to teraz nemôžem nepočuť, köszi barátom. Dostalo sa ku mne aj video, kde kapela na čele so sólo spevákom koncert nefláka, takže si vravím, že na Ffude si to poctivo pozriem. Tam to bude schované do stanu, takže to má šancu byť také, že dobré. Už sa tam len "nestratiť".

Koľaj 22 ešte čaká Marekova afterka, Košičania na aute sa chystajú ísť a keďže majú zadné sedadlá voľné, môžem ísť domov. Mal som kúpený lístok na vlak na druhý deň, ideálne naňho nasadnúť o pol štvrtej ráno, ale asi lepšie takto, no. Marek ani nepúšťa platne, teda nie, že by som DJstvu z platní rozumel oveľa viac, ale predsa len, takto je to fakt jukebox s ľudskou tvárou a širším výberom, haha. Nedissujem, normálne priznávam, že tej alchýmii DJov nerozumiem, ja som ten hlúpy, nie vy. Ideme teda domov, diky Ďuri za odvoz, Oi! Hádam sa tam aspoň kus zatrsalo aj bez Mariánka.

Poprad, splnené, rád niekedy zas. Naozaj parádna búda, genius loci, mište. Držme miestnym palce, Andrej nám trošku opísal, že budúcnosť je taká nejaká nejasná, čo je samozrejme vždy, ale tuto naozaj na nejaký negatívny štýl, prvé vyhrážky od moci a tak. A pritom je to krásne, už teraz tu chodí kopa mladých deciek a priestor pokojne pohostí širšiu paletu aktivít a programu, ta neznam, to človek musí aktívne prehliadať pozitíva, aby bol proti tomu. Nevyužívanej stavbe, do ktorej sa vrátil život. Kultúra, ktorá existuje. S muchami, ale existuje.