PUNKGEN

Dobiehať zameškané reporty nie je najvďačnejšia úloha. Vyskladať z fragmentov ucelený obraz je vec jedna, reálny dopyt po takom reporte o takmer tri mesiace neskôr zase vec druhá. Nuž ale zvyk je železná košeľa a aspoň mi nebude mykať viečkom po večeroch, že som niečo nedotiahol. Skúsim to, čo mi nikdy nejde – byť stručný.

PIATOK
Druhým rokom sa podieľam na piatkovom programe v stane a pomáham s bookingom aj na hlavný stage. Aby som sa tu príliš neopustil na dva odstavce, je to pocta byť súčasťou tohto festivalu po organizačnej stránke. Od prvej návštevy ma Ffud fest opantal a milujem túto dvojdňovú sociálnu bublinu plnú kamošstva. Mať možnosť priniesť ľuďom skvelé kapely a ukojiť tým svoje promotérske chúťky práve tu – čo môže byť lepšie.

Tento rok cestujem s Kubom a máme ubytko v Dolnej Strede. Ako kľúčový faktor prežitia sa vekom ukazuje spánok. Nie dĺžkou, ale kvalitou. Preto volím posteľ za férovú cenu pár kilometrov od festivalu. Prichádzame poobede, rýchla sprcha bo zapečený z auta a objednávam taxík. Je to kus problém, lebo termín Ffud pripadá vždy na termín nejakých slávností, ktoré zamestnávajú všetky taxislužby. Nakoniec sa zadarí a niečo po štvrtej sme na mieste. Kubo sa odpája, slnko pečie jak jebnuté a ja idem do stanu prihodiť ruku k dielu. Nachystá sa zvuk, ktorý je celý večer exkluzívny, za čo posielam veľké dík Šumovi a Jakubovi. Ako aj Kubíkovcom, ktorí nachystali svetlá a propriety.

O šiestej otvára večer RAKVA. Nový projekt, kde sa kombinuje extrémne metalové spektrum a neznie to zle. Celkom špinavo. Ale mimo môj záber a nemám čas postávať, behám splašený po festivale za veci kolo stanu či logistiku kapiel. Hlavne pravidelne sledujem polohu HYACINTH, pretože tým sa cesta natiahla v zápche a prídu fest že natesno. Aj MY O VLKOCH znejú super, ale zachytávam to len vtedy, keď prechádzam okolo s misiou niečo zohnať alebo doriešiť. Konečne dorazia HYACINTH, dvadsať minút pred ich hracím časom. Kým v stane finišujú prípravy, ja ťahám kapelu rovno na stage, skladám stojany a Liborov tím ich nachystá tak rýchlo, že im stále ostávajú štyri minúty k dobru. Profi. Tak odbehnem, či je všetko v poriadku na druhom fronte a vraciam sa pod pódium na ich set.

HYACINTH sú chalani z Plzne, relatívne mladí, najstarší Mára má len tridsať, ale hrajú skúsene a s prehľadom. Majú prsty v kope iných projektov, takže ich hardcore je nápaditý a nebojí sa žánrovo odbočiť, čím dosahujú pestrosť a údernosť. Aj bpm do skoku, aj troška náklepu, aj ten HC/punkový vibe tam je. Sú posadení, čím vynikne komplexnosť ich muziky, lebo to netrpí v jedinom breaku, vyhrávke či groove, skôr naopak. Všetko sa to pekne prelína v energickú zmes, ktorá vykopáva zuby z otočky. Sa potom netreba diviť, že ti vyjde album na Day after records. Nepoznáš? Nestihol si? Tak doštuduj. Táto kapela má všetko, čo v tejto hudobnej podmnožine potrebuješ.

Presun stan, kde majú výkop na starosti SANGRE DE IDIOTAS. Ľudia sa presúvajú, Jano s Rišom popri hučiacej väzbe čakajú na pokyn a keď je to dnu primerane plné, prichádza signál. Niekoľko minútový bordel, ktorý nasleduje, je esenciou tejto dvojice. Nielen hudobne. Jasné, že ti Janov vyhrotený rytmičák vyklepe dieru do čela, kým ti Rišov zachrchlaný vokál požierača železných pilín deformuje tvár už tak dokrčenú od jeho basy a ľudia idú bordel. Ale aj ľudsky. Cítiť, ako sú v tom doma, ako to ide samo a prirodzene. Toto sú oni, toto je ich DNA. Preto vedia zakaždým dodať nakompresovaný tlak. Dobrý drum and bass. Uctievanie veľké dávam.

Motám sa okolo príprav v stane, ale odbehnem zapáliť aspoň na pár songov JAKUBYSKO. Chalani chceli ísť do stanu, ale na stagei toho časovo stihnú viac, a po štýlovej zmene, kde nabalili viac metalových prvkov do zvuku a postupov, im to tu pristane viac aj koncepčne. Pri tom vypiplanom zvuku a tme a brku to píše náramne. Napriek zachovanému žánrovému presahu hravosť staršieho materiálu vystriedala ponurosť a hrubosť toho nového. Stále sú to oni, je tam HC/violence aspekt, ale je to solídna ťažoba. Sound tvrdý, songy vypiplané a naklepané to je ako Kristus na kríži. Nech ide ich hudobná cesta tých 20 (!) rokov kamkoľvek, JAKUBYSKO držia svoj level vysoko. Posledná štúdiovka a tento set nech nám je dôkazom. Amen.

Stan. SIX-SCORE. Rakúska trojica, ktorá mi na poslednú chvíľu zaskočila za vypadnutých CONTROLLED EXISTENCE. Adekvátna náhrada. Ich grindcore je modernejšieho strihu, prepletený odbočkami mimo žánru a zabalený v monoliticky hutnom, ale kryštalicky prehľadnom zvuku. Songy dlhšie, no pestré a menia sa ako chiméra. Vyhrotené sypačky, podladené d-beat masáže, zahusťovanie stredným tempom a aj nejaký breakdown sa v tom objaví. Plus atmosféra a gradačné momenty. Nič pre puristov. SIX-SCORE si nekladú limity, čo použiť v šírení deštrukcie. Funguje to, vedia to správne namiešať a podať s mohutnosťou víchrice. Ukážkový set.

Od príprav v stane odbočka na chálo a set ADACTA. Priznám, nedržím krok s poslednou tvorbou, a ani nie som úplne cieľová skupina, ale z muzikantskej stránky je vždy radosť to sledovať. Tá zohratosť, kompozičná ucelenosť, dotiahnutý tučný zvuk a agresívne podanie z toho robia prvotriedne, deathmetalom nasaté d-beat bagrovanie. Chalani si tu kapelu vyšperkovali a to sa tam nedá zaprieť. Vychytávam aj moment, kedy na pódiu preberá spevácku štafetu po Potkanovi Braňo z RAID SIREN. To ma teší, lebo Potkan mi tento plán spomenul v Poprade. Bol to pekný inauguračný moment. Začína tak ďalšia etapa ADACTA, ale strach mať netreba. Ak niekto vie, čo si ako spraviť, sú to oni.

Pokračujeme stan TERMINATOR X. Minulý rok pozvánka nevyšla, o to viac sa teším. V trojici, posilnení o Skuldu na base a bez Aničky na vokále, ktorá to dávnejšie zabalila zo zdravotných dôvodov. Oťas púšťa intro a vo vzduchu je predpoklad poriadneho výprasku. Proroctvo sa naplňuje a chalani osádzajú jednu ranu za druhou. Šialená jazda, kde ťa vyzvŕta prvotriedny fastcore pretkaný powerviolence strihmi takým spôsobom, že si rád, keď nevyletíš mimo areál. Ono v stane to tak aj vypadá, opičí pavilón aktivovaný. Tu a tam mám strach aj o veci na pódiu. Energia a intenzita TERMINATOR X je tak silná a nákazlivá, že toto zdvihne z kresla aj paraplegika. Keď k tomu pripočítaš originálnu a nápaditú muziku, niet sa čo diviť, že táto kapela je strop. Pár dní dozadu vyšiel nový materiál. Vypočuj, vykrúti ti to doma žiarovky.

Už sa motám kolo stanu a socializujem sa, CIRKULAR SAW z pódia ma nezláka. Pripravujeme sa na posledný akt večera DECULTIVATE. Tiež som nadšený, že to vyšlo, majú komplikovanejšiu logistiku dvoch áut a basáka Ondru bralo jedno z Brutal Assaultu, kde ho v noci zase po ceste späť vyhodia. Každopádne sú tu a v určenom čase preukážu, z akého dôvodu. Sú svojskí, na okolí jediní svojho druhu. Chaotický hardcore v dosekanej konštrukcii s momentami na nadýchnutie, než sa spustí ďalšia lavína. Nepoľavujúci tlak vybrúsených disonančných riffov, vokál, ktorý ti dokričí až do duše a Majova hra je kapitola sama osebe. Na minimálnej sade tam predvedie školenie. Ale to komplet DECULTIVATE. Hudbu majú originálnu a hrajú ju precízne a naložene. Set vyskladaný hlavne z posledného albumu ťa preženie skartovačkou na traktory. Po necelých dvadsiatich minútach je hotovo, osprostení sme ostali všetci. Na dnes to môžeme uzavrieť. Ešte sa družíme kolo miesta činu, kým české posádky (až na TermiX) vyrazia proti noci domov, .

Prichádza čas na milovanú alebo nenávidenú afterku od Adama aka SNIFFAH. Začína sa to komplikovane, lebo hľadám Rada po areáli, že kde je na to technika, no ten je dávno zalomený doma a telefón nedvíha. Nakoniec ho zdvihne Pipovi, veci dopátrané a Adam sa môže realizovať. Dohodli sme sa, že vyselektuje hlavne songy z ranného obdobia deväťdesiatok. Setlist sa mi ľúbi, ale nie som tam pochopiteľne stále. Na konci som spokojný, Adam tiež. Samozrejme sa nájdu nešťastní a nespokojní jednotlivci, ale čo už. Asi si zvykajte, ja neviem. Môžem na rok skúsiť niečo iné, ale oldies punkotéku alebo ako to označiť, nečakaj. Nič proti, ale neni to môj štýl. To skôr fetinel elektro. Ale to ma vyženú vidlami z festivalu.

Afterka končí, vraciam veci Potkanovi, robíme poriadky, zazipsujem stan a v tom momente to pre mňa končí. Sú tri ráno. Kubo vraví, že načase by už aj taxík zavolať, tak volám a že do 40 minút. Tak ideme priebežne vyčkávať. Kuba zalomí na lavičke, ja vyzerám. Už dlhšie nepijem chlast, tak vládzem, aj keď som sfajčil menšie políčko. Auto je tu, presun, na ubytku leziem rovno do sprchy. Keď z nej vyjdem, nos mi rozkope parmigiano z Jakubových nôh. Otváram okno a idem na terasu v prakticky opustenom hoteli ešte jeden zapáliť, spracovať myšlienky z večera a vyvetrať hlavu. Je dávno po štvrtej, keď líham do postele.

SOBOTA
Biologické hodiny rodiča ma budia pol deväť, Kubo prespáva dlhšie. Ovocie a nahadzovanie funkčného módu. Spánok krátky, ale matrac a nula celých nula nula v krvi prispieva k telesnej pohode. Objednáme taxík, ktorý nás pred jedenástou vykladá pri vstupe. Som z auta tak dve minúty, keď dostanem nejakú alergickú reakciu. Napuchnuté oči slzia a z nosa ide toľko tekutých sopľov, že za chvíľu míňam denný prídel vreckoviek. Nechápem, čo sa deje, ale viem, že s tým musím niečo spraviť. Nájdem Olivera, ten je tu autom a nepije. Výstrel na istotu. Nechám sa odviezť do obchoďáku, kde v lekárni fasujem Claritin a beriem kartón vreckoviek. Tabletku zožeriem ešte vo dverách a na moju úľavu sa symptómy do hodiny vytratia. Čo za kokotinu ma sepálilo, dodnes netuším, ale Kristus požehnaj antihistaminikám.

Dnes sa dosť poflakujem. Užívam si kľud, než príde večer a moje ďalšie povinnosti okolo českých kapiel. Čas pozvoľna plynie, dym pozvoľna vanie. Hlavne, že je pohodka, teplo a presso. A správni ľudia. Bledneme. Čarovne je na tom svete. Počúvam historky, ako je komu po včerajšku špatne a krivo, pár metrov odo mňa prebehne strašná grcačka, tak si spokojne srkám z kávy a velebím svoje rozhodnutie. Furt sa motám, vykecávam a je na mieste povedať, že v sobotu mi z programu dosť ušlo.

Nie však otvárajúci HORS DE COMBAT. Úderný crust punk s občasnými násypmi. V zostave registrujem Iva na base a Paťa za bicími, tí majú skúseností dosť a remeslo zvládnuté. Štandardné postupy, ale tu ani nie je snaha priniesť niečo nové. Hlavne že je to umne vyskladané a svižne odohrané. Za mňa už len vokál kus viac vyspievať. Vidím následnej aj PIVNICU v ich Ffud premiére. Kapela, ktorú až tak moc nevidno, ale zato na sebe systematicky pracuje. A vo výsledku je to poznať. Výkon energický a dotiahnutý, má to ťah, silu a ostrý zvuk. Správne ukričané a nasraté. Majú svoje postupy, polohu a muzikantskú zručnosť, ktorá v tomto obohratom žánri dokáže zaujať. Moja tretia kapela dnes sú až ANTISOCIAL SKILLS. Láska po ľudskej aj hudobnej stránke. Strašne mi sedí ich nihilistický postoj. Žiadne ciele motivovať a povzbudiť, len zhudobnené zhnusenie nad stavom vecí okolo seba. HC/punk songy s ideálnou stopážou a s jasným odkazom na základy žánru formované v osemdesiatkach. Štipľavé gitary s presahujúcou melódiou, bublajúca basa, rezké obratné bicie s punkovou dynamikou a vokál plný ironického opovrhnutia. ANTISOCIAL SKILLS to vedia presne nakombinovať, nadávkovať a podávať. Stačí si len dojsť po tabletku v kališteku. Svet je potom hneď černejší.

Zanedlho prichádza dodávka s osadenstvom LYCANTHROPHY / NEEDFUL THINGS. Vyzdvihujem, navigujem, informujem. Od ich príchodu sa prakticky hýbem okolo nich, hlavne s Ottom máme o čom, poznám ho takmer od začiatkov svojej hudobnej cesty. Vyspovedám aj Vosáka a lanárim ho s projektom MOŽNOST VOLBY na ďalší ročník, ale o tom rozhoduje Čert. Budem skúšať. Ondru zase bláznim za SKIPLIFE, tam to vypadá sľubne, držme si palce. Podebatíme za festival, muziku, otcovstvo atak. Dobre je. Pukanie a kamaráti.

Zrazu zachytím tóny MEKENZY x PETROLEJ. Tak popoženiem Čechov do prípravy a odbieham. Meškám, stan plný, tak obzerám cez zadnú dieru. Znie to masívne a tučne, akurát som ukrátený o dusivý efekt hýbajúcich sa tiel v stane, ktorý by zážitok zintenzívnil. Ľudia kolo Kubíku pravidelne pustia do obehu zaujímavú kapelu a MEKENZY nie je výnimka. Surové pévečko orientované do HC spektra, správne zahustené a krásne primitívne, tu ešte obohatené o noise. Kočo, Paťo a Rišo dali dokopy prestížnu expedíciu do jaskyne za neandertálcami. Krásne. Nabudúce už v prvom rade s prilbou a čelovkou.

Trielim skontrolovať prípravu NEEDFUL THINGS a všetci sú v procese, okrem Attilu. Spevák musí byť povolaný telefónom, aj keď je domáci a na festivale od včera. Chlapi sú nachystaní, spúšťajú set a v druhom songu odíde jeden gitarový aparát. Libor nabehne do šesť sekúnd a vyťahuje za pochodu nový. Profi 2. Grindcore starej školy útočí vlnou hluku. Dve gitary a basa zboostrované na maximum. Bicie buď klepačka, grindbeat alebo atak dvojkopákov. Rezačka na guľatinu, ktorú neustále prekrikuje Attila. Ten si dovolí zísť aj pod pódium medzi ľudí a tí pošlapú kábel, takže Libor je zase v akcii. Attila dostane rovno na pódiu pičung, že sa nedrží stage pravidiel. Jednak chápem, ale zase nezvučí dni mesta, ale špecifický festival. A hlavne sme si tu neni cudzí, Attila vie bez problémov pokryť výšku škody, mohlo sa doriešiť v kľude neskôr. Zbytočne sa vyhrotil. Odhliadnuc od technických patálií, set NEEDFUL THINGS mlynček. Hreje ma pri srdiečku, že sú tu. Aj kvôli mne. Naposledy som ich videl v 2018. A tento rok tridsať rokov na scéne. Neuveriteľné.

Detto LYCANTHROPHY. Odslúžených takisto neuveriteľných vyše 25 rokov a pohonkávam, že sú tu, lebo naživo naposledy tiež 2018, dokonca na rovnakej akcii ako NT (hrali sme spolu na Fast feste). V aktuálnej zostave Vosák a Šupin na gitare, Otto na base a samozrejme Ondra za bicími. Vokály si delia. Kapela pripravená, no od vedľa stále počuť druhý set a vravím im, že majú vyčlenenú polhodinu a set má dvadsať minút, tak nech kľudne počkajú. Ondra ale zavelí, že začnú načas a prvé dve-tri minúty tŕpnem, lebo sa prizerá pár ľudí. Dav sa však presunie a dobre pre nich. Toto premeškať by bolo trestuhodné. LYCANTHROPHY patria medzi špičku extrémnej muziky a to, čo predviedli, nebol koncert, ale poprava. Fastcore/PV/grind tornádo. Krátke songy plné strihov, stop and go momentov a tempa vyhroteného na maximum. Posadené, presné na stotinu sekundy a s intenzitou atómového reaktoru. Masa ničiacej sily. Ondra konečná, čo tam dokazoval. Krista, tie klepačky. Sánka dole. Miesto v sieni slávy bubeníkov hrajúcich extrémny hardcore istá. Už tepajú bustu. Ale celá kapela brutal, hudba aj výkon. LYCANTHROPHY jeden z najlepších koncertov v rámci žánru za posledné roky u mňa. Bez preháňania.

Tu sa mi to už časovo mieša, lebo neviem presne čo išlo v akom slede. Rozpis sa v stane asi posúval a kapely hrali aj cez seba. HEVER som videl, bolo to skvelé, aj keď opäť kus chudobnejší zážitok, lebo dnu plnka, tak som pri zadnom obloku. Stretávame sa pomerne často, takže na ich adresu som sa tu vyjadril x krát a môžem kľudne zopakovať svoje slová z minula. Pestrý, muzikantsky doladený a nápaditý hardcore, ktorý vždy dokážu verne a intenzívne preniesť do živého vystúpenia. Má to ťah, drive a dôkladné prevedenie. HEVER si zreje do krásy.

Socializácia pokračuje, ale určite chcem vychytať set RANA. Fungujú už dosť dlho a zatiaľ som to nezlomil, dnes je čas. Odpaľujem ktovie koľké brko a následne sa nechám uniesť úplne. Síce nie som na poli emocrustu zorientovaný a ani sa týmto smerom neťahám, ale RANA ma odzbrojila. Koncert plný emócií a atmosféry. Ako keby to dýchalo vlastným životom, organicky sa menilo s náladou momentu a rozprávalo príbeh. Ber to ako chceš. Krásne ucelené, kompaktné, živelné, podmanivé. Andrej je ako Midas so zlatým dotykom. Ale poklona ide celej kapele samozrejme. Prežil som tam s ňou svoje momentum. Akurát škoda, vraj nestihli odohrať celý set. Mohli hrať poslední, to by bola dramaturgicky najvhodnejšia bodka.

Záver mi obstaráva EDÚV SYN v stane. Maťo bol skvelý, bavilo ma to, správne špinavé, spotené a ubrechané. Posledný album "Mrdky mrdky je to kletba" ma baví a z neho zaznelo dosť, plus staršie veci, ale tak povyberal, že ako pre mňa. Ľudia idú párty, energia koluje a v stane celkom zverina. A som konečne dnu a blízko pri akcii. Dojde aj Denis, dajú feat, prizerá sa Gleb. Moc týmto chalanom prajem, sú talentovaní, s vlastným (aj hudobným) pohľadom na vec a výborní v tom, čo robia. EDÚV SYN zajebal. Pomedzi odbehnem na set HUMANITY IS FUN, ostravskej kapely zloženej z troch novicov a skúseného Skuldu, tentokrát netypicky len s mikrofónom v ruke. Powerviolence prvej triedy, v ktorom nájdeš všetko, čo sa vyžaduje. Strihy, stopky, rýchlo, pomaly, chaos, kriky bľaky. Osem minút deluxe výplachu. Akurát Skulda bez nástroja vypadá ako stratený vešiak na kabáty húpajúci sa vo vetre. Prirovnanie iste odpustíš bráško, to z lásky. Bolo to výborné, dávam ku kapele záložku "sledovať". Akurát mohli naozaj hrať ešte pred RANA. Nemuseli by sekať set pomedzi program v stane. Čo už.

Hluk ustál, afterka ide, ja vediem rozhovory v backstagi, pri Richieho stánku (ich wrap vyhráva chálo roka), s kapelami pri distrách a kade tade. Špecificky s Ondrou sa baví výborne. Preberáme DIY prístup, Ffud a ich dojmy z neho, príde aj na historky z Playfastu, a o muzike, hraní, kapelovaní. Bavil by som sa o tomto do aleluja. Ale už sa chcú presunúť, volám im taxíky a po poslednej polhodine filozofovania pri bráne naša spoločná púť večerom končí. Moja ešte chvíľu pokračuje, brčko sem, debat tam. Ani neviem, kedy sa s Kubom pozbierame, ale je to asi nejak obdobne ako včera. Na izbe kombo sprcha – terasa a festival je úspešne za nami.

Nedeľu to nepreťahujeme, Kubo potrebuje chytiť spoj v Lučenci, takže po deviatej sme v aute a po jedenástej doma. Nejdem preťahovať ani záver. Ak si došiel až sem, posledné, čo asi chceš, sú moje sentimentálne výlevy. Všetci vieme, že Ffud je skvelé miesto v časopriestore. A prečo nám je tam dobre a prečo tam chodíme. A prečo je to jedinečné. Ffud je totiž organizmus. Tvorený nami v Kempe dva dni pri Váhu. My všetci sme Ffud. Tak o rok. Rovnaký čas a miesto.