PUNKGEN

Ďaľší z festivalov, ktorý sa koná každoročne v Londýne. Na tento rok organizátori zas program naplnili veľmi zvučnými menami, takže nebola možnosť neísť. Zo 4 dňovej seansy si nakoniec vyberám len jeden deň, ale asi najlepší. Takže vo štvrtok nevidím legendy MENACE a SICK ON THE BUS, v piatok zas Škótov a jednu z prvých punkových kapiel v Británii REZILLOS, a v sobotu zo silného line-upu P.A.I.N., WARWOUND, HARD SKIN, LOS FASTIDIOS či ANTISECT. Dneska ma čaká 4 hodinová cesta busom do Londýna, ale cesta zbehne dosť rýchlo. Berem rýchlo prvé metro a už som v Tufnell parku. Dokým čakám na kamoša, tak si otváram nejaký cider a sledujem ako postupne prichádzajú pankáči spoza rôznych ulíc. Dneska to je historický koncert a podľa toho aj vyzerá osadenstvo. Tipujem, že polovica účastníkov si pamätá ako kapely hrávali ešte v 80-tych rokoch. Koncert sa koná presne rok po tom ako svet opustila Vi Subversa, speváčka legendárnych POISON GIRLS. Možno jedna z prvých kapiel, ktorá sa v punku začala zaoberať myšlienkami feminizmu a genderových rolí. Takže výber kapiel je väčšinou zastúpený anarcho-punkom alebo hudbou, ktorá sa spája s anarchistickými myšlienkami. Pri vstupe zisťujeme, že už 3 kapely odohrali svoje sety, tak prichádzame akurát na duo z Manchestru the LAB RATS. Veľmi príjemný folk-punk so silným anti-fašistickým posolstvom. Kapela má sebou veľa koncertov po Británii a aj nejake európske turné, ale stále nemajú žiadnu nahrávku. Dúfam, že do budúcnosti sa im niečo podarí zbúchať, bola by škoda nezapísať muziku do drážiek vinylu. Ďaľšia vec je ska/reggae/dub kapela DUB THE EARTH. Kapela nezapadá žánrovo do tohto koncertu, ale svojim politickým posolstvom a hraním benefičných koncertov si zaslúži miesto na pódiu. Pozrieme len nejaké dve skladby a ideme vonku. Dneska je v Londýne úplne jarné počasie a veľmi teplo. Vonku sa strháva diskusia ohľadom black metalu ku vzťahu k punkovej a nacionalistickej scéne. Tu sa nám názory rôznia, toto je na dlhú diskusiu. Verím tomu, že budeme pokračovať keď sa zas stretneme. DOGSHITE je kapela z Londýna a hrá celkom dobrý set. Kapele frontuje speváčka a je to taký typický punk rock, ktorý hrajú desiatky iných kapiel v Anglicku. Mňa to moc nebaví, tak idem do neďalekého fast foodu dačo prejesť. Dokým sa vraciam už hrajú the PUKES. Dievčence stavili celú svoju kariéru na covery starých punkových kapiel a evidentne sa im to darí. Ja prichádzam akurát na skladbu "Sex and violence" od the EXPLOITED, ale po nej sa koncert končí. Škoda, že som to premeškal. Snáď ich nabudúce uvidím v plnej paráde. Inak vonku vidím nejaký barové vozidlo a tam sa servírujú nejaké vegánske jedlá. Nedávam si nič ale vyzerá do celkom zaujímavo a chutne. Stretávame Pavla z PHR records a kamošov z Brna, ktorí tu vraj chodia každoročne. Dobre vedieť pre budúce ročníky. Dostávam nejaké informácie o ďaľších vydaniach a bude to veľmi zaujímavé. Pomaly sa presúvame na miesto činu, kde začína veľká prehliadka nostalgie 80-tych rokov. Prvá vec je HAGAR THE WOMB, vznik 1981, nahrávka na Mortathate records. Nikdy som túto vec nepočul, ale naživo je to celkom fajn. Hopsavé, dve speváčky (tipujem, že z pôvodnej zostavy), basák v nejakom župane s odznakmi. Mne sa to veľmi páči a dosť prekvapuje. Cítíť tam spomienky na staré ťažké roky nezamestnanosťou zmietanej Británie. Ľudí sa už solídne napĺňa a dokonca ma aj prekvapuje taká veľká účasť. Asi najväčší počet aký som kedy v UK zažil. Tipujem tak okolo 300/400 ľudí, čo je veľmi fajn. Poslednú skladbu hrajú cover od POISON GIRLS, u mňa dosť dobré. A teraz prichádza pre asi všetkých návštevníkov kapela, na ktorú sa najviac tešia, a to DIRT. Nemal som absolútne žiadne informácie a nevedel som že sú to vážne oni, dokým som to na vlastné oči nevidel. Posledná nahrávka 7" "Scent of the kill" vyšiel v roku 1994 a odvtedy nastala dlhá stagnácia kapely. Až dodnes. Povôdná speváčka Deno a jej piskľavý hlas dáva znamenie, že to bude zas paráda. Zo začiatku pomalý nástup, nejaké hovorené slovo, a potom už nastáva totálne peklo. Toto je pravý politický punk, čistá chudoba a zúfalosť, ktorá ich sprevádzala počas ich existencie. Väčšinou hrajú v strednom tempe, ale akonáhle zrýchlia, nastáva vojna pod pódiom. Ľudia sú jak besní, takže mám problém len tak nestáť a dokonca sa aj ja vrhám do davu a nejaké dva songy poctivo dávam pogo. Nakoniec pridávajú cover POISON GIRLS ako ich kolegovia a pri mohutnom pískaní a potlesku odchádzajú z pódia. Tak toto bol veľmi silný zážitok, dúfam že na to nikdy nezabudnem. Ďaľšia vec sú LOST CHERREES a opäť legendárna anarcho-kapela, ktorá vznikla už v roku 1979 a patrila medzi ostatné klenoty 80-tych rokov. Dneska je to výborne nazvučené (naposledy to nebolo nič moc) a s dvoma speváčkami to naberá poriadne grády. Počas ich existencie nahrali neskutočne veľa nahrávok, takže na dnešný koncert je čo vyberať. Jedna speváčka z ružovým čírom len tak stojí, ale druhá neustálne poskakuje a ženie kapelu vpred. Celý koncert sa nesie v strednom tempe, občas s nejakou rýchlejšou vsuvkou. Je to veľmi počúvateľné a nakoniec dávajú tiež cover POISON GIRLS. RUBELLA BALLET je kapela, ktorá mixovala gothic rockovú muziku s anarcho-punkom. Na svojich koncertoch vždy používali rôzne výstredné a krikľavo farebné oblečenie. Dneska to nie je inak. Po chvíľach prípravy prichádzajú na pódium rôzne pomaľované stvorenia. Sú tu nejaký akoby predátori z fosforovými dredami, fosforové gitary a gitarista má dokonca fosforové číro. Speváčka Zillah Minx je neodeliteľnou súčasťou kapely už od začiatku fungovania. Hrajú skladby z ich dlhoročnej tvorby, no ja poznám akurát len songy z poslednej LP, ktorú vydali pred troma rokmi. Okrem knihy od Iana Glaspera ohľadom anarcho-punku som o nich prakticky nič nevedel, a to boli pred 30-timi rokmi dosť aktívni vo vydávaní nahrávok. Dneska to bolo celkom v pohode. Po koncerte sa lúčím s nejakými ľudmi, čo už musia ísť domov, kvôli zajtrajšej práci a poslednú kapelku už sledujem len tak z povinnosti. OMEGA TRIBE je ďaľšia anarcho-punk kapela, ktorá vydala prvý 7" na Crass records a brázdila squaty v dávnych časoch po Británii. Tiež to moc nepoznám, ale podľa počutia mi to pripomína ZOUNDS alebo dokonca the SMITHS. Akoby rocková kapela hrala svoju hudbu, ale texty mala silno politické. Je to posledná kapela a moc ma to už nebaví a neustálne pozerám na čas, aby som stihol posledné metro. Tak po pár songoch odchádzam, ešte si kupujem jednu plechovicu cideru na cestu domov. Na autobusovej stanici zisťujem, že šofér neprišiel do práce alebo dačo také, tak všetkých cestujúcich presunujú do nejakej miestosti a tam čakáme ešte hodinu a pol dokým príde nový autobus a šofér. Cesta prebehne rýchlo, skoro celú ju prespím a domov prichádzam o šiestej ráno. Toto bola veľká nostalgia a prehliadka ďaľších kapiel, ktoré si môžem povedať že som videl. Hlavne za DIRT som nesmierne rád, dúfam že budú ešte pokračovat v hraní.