PUNKGEN

Spotený, špinavý, unavený, zničený, vypľutý, rozobratý, proste idúci na zotrvačnosť, ale ešte stále ďaleko od toho, aby som sa vzdal. Tak nejako som sa cítil v pondelok poobede, keď som sa po náročnom týždni a zabijáckom víkende, terigal vlakom do Blavy. Punkrocku nikdy neni dosť, to vie každý, kto miluje muziku a urobí všetko na svete, len aby sa na pár hodín nechal ohučať od prehulenej aparatúry v špinavom zafajčenom klube spolu s ďalšími pripitými opicami. Tak veru, punkrock je láska na celý život a práca na plný uväzok.

Do Randalu prichádzam sám a pri plastovom pivku dúfam, že niekto s kamošov príde. Netrvá dlho a objavujú sa Smetiak a Matúš s frajerkou. Chlapci tiež milujú rokenrol a celí špinaví od českého blata sypú najčerstvejšie zážitky z Mighty Sounds. Pri našom poslednom stretnutí pred mesiacom vo Viedni si Smetiak u mňa zabudol ušlachtilé traviny, ja som človek poctivý a tak som mu ich dnes doniesol. Magický kruh sa uzatvára a už aj pobafkávame.

Pred deviatou sa z klubu ozve prvý rachot. Ideme okuknúť prvú dnešnú šupu. The Hydrant z Indonézskeho ostrova Bali sú asi jediným a tým pádom najlepším tamojším rockabilly vývozným artiklom. Uap-pap-šubap-uap-pap-jééé. Štyria vzrastom malí, vekom určite starší chalani mastia rokec ako za starých čias, s pasiou, gurážou a fešáckymi uškrnmi. Bubeník nepozná slovo stolička, pekne hopká postojačky ako klasik zo Stray Cats. Gitarista a basák vyzerajú ako študenti informatiky, čo sa mierne utrhli z reťaze na punčovom večierku. Ale najviac sa zabávam na spevákovi. Spieva ako Elvis, vyzerá ako Elvis (taký indonézsky samozrejme), správa sa ako Elvis, stále sa pričesáva, čechre si svoj domorodý úbor, či čo to má preboha na sebe. A podľa mňa si aj určite myslí, že je Elvis. Jediou slabinou sú jeho trápne predslovy na "vyburcovanie" publika a jedna ich folklórna "vypaľovačka". Keďže hrali na Pohode, nemôže si odpustiť minútu ticha, ale keď potom zahrajú veselý rokenrolík, tak to vyznie prinajmenšom divne. Medzitým dorazil Dufito a zabávame sa na nich pospolu. Veselá chasa.

Druhá šupa do brucha prichádza z Detroitu od psychobilly zabijákov Koffin hats. Teda, ja nič moc nečakám, lebo je to taký štýl, čo sa neustále opakuje a málokedy narazím na dáku kapelu, čo by vyčnievala z hrobu. Všetky tie lebky, netopiere, splny mesiacov, vampíri a kečupová krv sa jednoducho okukajú. Keď vidím kontrabas, tak si väčšinou povzdychnem a čakám, čo bude ďalej, kto sa to privalí na modernej vlne tohto štýlu. Väčšinou je to iba kópia kópie, zas a znova vykopaná mŕtvola. Preto sa ani teraz do klubu neponáhľam, aj keď Smetiak ma stále presviedča, že vraj toto bude iné. A boha že je. Zostava troch chlapíkov celkom klasická, ale jebú do toho ako zmyslov zbavení. To sú železné päste pretavené do presnej rytmiky, nádherných melódií a fakt nadpriemernej hráčskej techniky. Dominantné sú najmä dve živé klbká nervov na nohách. Číratý gitarista, hora chlapa, prepletá na čiarkovanej gitarke len taký fukot, šak ju drží ako špáratko, mastí, mydlí, čechrá tých šesť špagátov jedna radosť. A basák ani nehovorím, ksicht jak napomádovaný Dave Gahan, drží basu pevne ako zbíjačku a presne s takou silou aj tá basa hrá, D..B D..B do strún, bohajeho, to je intenzita, "to je kadence". Akoby nebolo málo, tak do toho ešte aj spieva. Úplne pevným, zvučným a melodickým hlasom. Ale nie je to iba o rýchlosti, sem tam plesknú taký krásny doják, že mi až slza ukanie. Naberám presvedčenie, že práve vidím najlepšiu psychobilly kapelu. A najlepšie na tom je, že vyzerajú ako dotrhaní pankáči (môj duševný stav našiel svoj obraz) a nehrajú sa na psajcho-imidž (aj keď práve to môže byť zámer, hehe). Ku koncu si za jazdy prehodia nástroje a mastia rovnako peckovo. Ani nehovorím o naozaj besných cirkusantských kúskoch, čo furt predvádzajú. Tak, kurva, toto vystúpenie ma fakt dostalo.

Chvíľa na vydýchanie a už ide kapela, kvôli ktorej som sem vlastne prišiel. Far from finished z Bostonu. To neni možné, že v tom Bostone sú samé dobré pecky. Čo tam majú špeciálnu vodu, či čo? Podľa obalu platne som čakal troch chlapíkov, ale mohlo mi dojsť, že spevák s jednou rukou asi nebude hrať na gitare. Na pódiu hneď šesť ľudí a všetko také chlapčiatka. A od prvej bomby sú to už len samé bomby. Ciboha bisťu, takto sa má hrať punkrock. Bubeník jako motor, ušatý basák aj vyrevuje, gitaristi hrajú ako keby mali za úlohu potrhať struny a vyskákať všetok tuk. Spevák je strašný sympoš, taký kamoš odvedľa, ani nehovorím, že výborne spieva, ziape, to je hádam samozrejmosť. A na kraji je chalan s klávesami, čo sem-tam zoberie aj akustiku a celé to podmazáva medovými melódiami. Paráda. Chlapi majú drajv, všetko, čo hrajú sú hymny, skáču všetci ako besní. Takto sa má hrať. Nie je to žiaden neopunk a nie je to ani typický Boston. Far from finished chytili kalirofniu za gule, povláčili ju cez všetko možné púšte, vymáčali v Bostonskom zálive a teraz nás ňou ako mokrou handrou fackajú tváre. Treba tie jeby zniesť, stojí to za to. Ukričané melódie, vokály, nasadenie ako vo vojne muža proti mužovi. S vypitými pivami graguje aj koncert a nechcem aby to skončilo. Aj organizátor Šupka, ktorý na Slovensko vláči samé perly, sa natriasa vpredu o stošesť. Strašne dobrá atmosféra, Randal neni plný, ale ani nezýva prázdnotou, za ktorú sa tu občas treba hanbiť, ľudí je tu tak akurát a všetci sme naladení na bostonské vlny. Pri konci dajú chlapci geniálnu "Bastards way" v uchrapčanej country kaktusovej verzii a všetko sa hrnie k záveru. Najlepšia kapela večera, s prehľadom. Aj "Ešče sme neskončeli" vyzerajú nadšene. Ak sú takí spokojní a šťastní ako ja, tak potom neni o čem.

Nekupujem si moc tričká s kapelami, mám iba zopár, ale teraz som neodolal a hneď som menil to svoje prepotené. Vonku zapíjame zážitky a čosi pokecáme s kapelami. Sú fakt milí a spevák Steve mi hneď píše mená mne neznámych bostonských kapiel, ktoré sú vraj úplné jebové a ešte neprefláknuté. So Smetiakom ostávame až do úplnej záverečnej, potom chaosný (pre mňa naloženého v pive) presun na Mlynskú dolinu, ďalšie pivá, reči o rokenrole a všetko to zakončíme na intrákoch, keď nás príde upozorniť sekuriťák, že máme hudbu príliš nahlas. Spotený, špinavý, unavený, zničený, vypľutý, rozobratý, proste idúci na zotrvačnosť, ale ešte stále ďaleko od toho, aby som sa vzdal. Tak nejako sa opäť cítim keď zaspávam na tvrdej zemi (Dufo, ešteže si mi rytiersky požičal spacák) a viem, že toto budem dospávať asi týždeň. Ale stálo to za to. Môj stav presne vystihuje názov poslednej dosky od Far from finished "Living in the fallout". Stále žijem v dopade svojho života a nestíham splácať dlhy, ktoré si robím. No stále "far from finished".

#4319 sulec napí­sal/a: 26.07.2012 19:49:06

#4318 bunchie napí­sal/a: 26.07.2012 18:34:17

#4118 Viktor napí­sal/a: 03.06.2012 00:07:32

#4117 Sajmon napí­sal/a: 02.06.2012 21:17:36