PUNKGEN

Sny sa plnia, je to tak. Mal som zopár kapiel, o ktorých som hovoril, že keď ich uvidím, tak môžem zomrieť. Dnes je na rade ďalšia z nich... jedna z mojich najobľúbenejších, ak nie tá najsamlepšia. V robote som nafingoval doktora a hajde do krčmy. Tam pre nás prichádza Paco na aute a vyrážame na škodovke jeho budúceho svokra do metropoly Rakúska. Spolu s naša frajerky a môj brácho. V aute sa povaľujú pivé všetkých tvarov a veľkostí a znie dobrá muzika. Až po Blavu okrem dažďa všetko oukej, potom skysneme na diaľnici obklopení blavákmi a blaváckymi prisťahovalcami, uf, ako dobre, že nežijem v tomto hnuse. Na pumpe dopĺňame prepotrebné pivné náboje a potom už len preč. Za hranicami svieti slnko, rakušáci si vedia zariadiť ešte aj počasie, boha jeho. To je dobre, lebo akcia je pod holým nebom. So zdrapom v ruke robím živú navigáciu. Pred klub sa dostaneme v pohodičke, ale zaparkovať, to už chce kus chochmesu a šikovnosti. Trháme sa o miesta s vyparádenými trtkošmi v super autiakoch. Obehneme to celé zo dvakrát, až nakoniec akési príliš veľké fáro sa nezmestí do medzery a už sme tam aj my, chá-chá, a celkom blízko pri Aréne. Pred klubom plno načinčaných fešákov a vymaľovaných bábik. No a potom sme tu my. Stretávame ďalšie dve pokrvné partie zo Slovenska a pri bráne hlceme pivo, víno a iné dobroty. Akcia je One-Way-Ticket, čiže sa dá ísť len tam. Späť už nikdy, zachloštia vás tam a rozomelú do hamburgerov pre kapely. Samozrejme, že sklo a podobné srandy dnuka nepustia, ale nás nedostanú, hehe. Prelejeme zvyšok chlastu do kelímkov z plastu a už sme aj dnu. Akosi friško dopijem svoje pivčisko a tak si idem zaobstarať ďalšie. Ma pri bare vykotilo z ceny 3,30€ (u nás v krčme by som za to mal presne 5 pív), ale slopem ho a je to moje prvé a posledné. Zase si uvedomujem aký mám "la dolce vita" na rodnej hrude. Zmeškali sme síce švédov The Durango Riot, ale nikoho to netrápi. Spred brány to znelo aj tak ako ďalšia trendy somarina. Zato na druhú bandu sa teším ako blcha na Woodstock. Jeden z mojich objavov tohto roka, kalifornský Left alone (po mojom čítaj "ľeftalóne"), taký popiči esenciálny punk, trochu toho blbého ska, ale ozaj iba tak striedmo a to všetko tak melodické až sa bojím, že mi to prepočúva. Ale zatiaľ sa mi nie. Pódium je obrovské. Čo obrovské. Úplne najväčšie. A keď tam vybehnú pomaľovaní chlapci z ľeftalónu, tak tam vyzerajú ako traja chrobáci. Ten najväčší v baretke a ružových škuľoch spieva a mastí na gitare, ten s Minor Threat ovečkou na tričku vokáluje a basuje a ten s kulichom búši. Občas pribehne veliký štvrtý v klobúčku a trieska do klávesov s krásnym zvukom starého organu, len škoda, že na moje gusto slabo počuť. Ja mám napočúvaný iba posledný album, a hrajú z neho dosť veľa. Vlastne začínajú presne podľa neho. Ruka letí hore, nohy samé tancujú a hrdlo ziape. Síce sa na nich určite pozerá zopár stovák ľudí, vyzerá to naokolo riadne poloprázdno, no chlapci si užívajú a veselia sa. Na koncerte hrajú viacej toho Ranciďákmi patentovaného stompu, ale nevadí, im to prepáčim. Vždy to totiž pribijú dákou špinavou punkrockovou peckou. Po ich koncerte už nikam neodchádzam a tešíme sa na hlavné jedlo z Orange County. Spúšťa sa plachta veľká jak svet, na nej starý autiak a roky. Social distortion majú 30 rokov. Akurát sa tak príjemne zotmelo, keď sa spustí mexikános pieseň ako intro k nástupu. Ľudia pískajú, húkajú, no šak ako na veľkom koncerte. Sláva preslávna a ešte ani nikto nič nezahral. Zo Smetiakom tipujeme, čím začnú. Ja podvádzam, lebo som čítal čím začali posledný koncert v USA. A už sú aj tu. Po jednom nabehnú ako futbalisti a už aj spustia. Prvé tri vyvalia z prvého albumu, potom pokračujú takmer chronologicky a dávajú lekcie z toho svojho slimačieho rokenrolového punku, ale valivého a melodického ako utrhnutá svinka. Samozrejme očiská davu sa najviac upierajú na predáka (môj vlastný preklad slova frontman, ktoré nemám moc rád). Zaslúžilý umelec Mike Ness je klasicky v čiernom, rozpľandané tesiláky a klobúček. Ten za chvíľu odletí a už len napomádovaná kečka nám bude spievať až do konca koncertu. S narastenou bradou vyzerá naživo ako riadny taťka, taký Penthouse Papa Mike. A rozpráva nám príbehy, ktoré napísal sám život a on ich potom prepísal do svojich punkrockových balád. Po bokoch mu sekundujú pásikavý vyziabnutý gitarista kostriak a veliký basák s ksichtom vraha (určite zlatý človek) a vzadu nový bubeník s dlhou ofinou a perfektným úderom. Každý z nich je pán hráč a osobnosť, výpočet ich hudobných aktivít by bola dlhá. Pri bicích je skrytý aj ujo s klávesami, toho si všimnem až v pokročilom štádiu koncertu. A čo mám napísať o muzike? No najlepšia na svete. Rozplývam sa blahom. Nepodlizujú sa publiku lacnými rečami a rýchlymi hitmi. Idú si v tom svojom pomalom tempe a hovno ich zaujíma, čo si kto myslí. Papa Mike je miestami celkom ukecaný, čo je iba príjemné. Okrem ich kanonád nechýba ani cover Ring Of Fire a dve nové, tu kokso, naozaj famózne pesničky. Jedna s klavírikom, no vedia ako sa ctí stará muzika. Nemám moc rád veľké koncerty, ale tento žeriem. Viem, že väčšina ľudí vie, prečo je tu. Stretli sme poliakov, rusov, balkáncov, Viedeň je najvýchodnejšia zastávka na ich európskom tour a hrajú tu vôbec prvý krát, tak to je vidieť. Celá stredná Európa prišla pozrieť zaslúžilých spoločenských narušiteľov. Do prídavku vtesnajú tri pesničky a nechajú más tam ziapať do stratena. Tak to mám za sebou jeden z vrcholov tohtoročnej koncertnej sezóny... Po koncerte rečičky, bublinky, nadnášame sa a opito sa tackáme k autu. Keďže idem na druhý deň do roboty, poctivo v aute zachrápem hneď po naštartovaní a budím sa až doma. V ušiach mi hučí ešte aj v robote, a tak to mám rád. Na Social Distortion pôjdem ešte hocikedy, keď sa ukážu v našich lúkach a hájoch, tá kapela stojí za všetky prachy, boha jeho aj s legendami.