PUNKGEN

Kde sa dvaja bijú, tak nikto nevyhrá. Aj tak by sa dala popísať situácia v prvú februárovú sobotu v Žiline. Dvaja chasníci si povedali, že urobia koncerty. A obaja v jeden deň. A obaja punkáčiny. Tak, a ja aby som sa rozhodoval... Pôvodne som mal na pláne Mišove hardkorové úderky, predsa len oznámil ten koncert skôr, je to kamoš a tak, ale potom sa vyskytli punkáčiská z Poľska a zo Švédska a tie kapely asi naživo tak skoro neuvidím. Tak som sa teda prerozhodol. Ale spokojný som rozhodne nebol.

Všetko začíname v parku. Mojmírov kalich s príliš rozostreným kalichom na etikete predpovedá moju blízku budúcnosť. Popíjame s Flipperom a smejeme sa na blbcoch z Rádia FM, čo si urobili svoju súťaž Radio Head Awards (v princípe taký elitárskejší Slávikoaurel), na odovzdávaní zahrali nechutnosti, čo sa neviem akým pokrúteným zmýšľaním nazývajú alternatíva a pritom to je iba kompromis medzi komerciou a hudbou, ktorej chýbajú gule, úprimnosť a odkaz, čiže presne to, čo má podľa mňa mať každá správna kapela. Na lavičke (s neuveriteľnou pijanskou aurou) sa k nám za chvíľu pridávajú ostatní fajnšmekri dobrej muziky a kvalitného alkoholu. Pred siedmou sa rozchádzame, každý na svoju stranu. Ja s frajerkou do Kozla, ostatní do Smerru. Keď sa po opiciach po víkende stretneme, vymeníme útržky spomienok a aspoň takto budeme všetci všade.

V Kozli sa mi potvrdilo, čoho som sa, nie obával, ale čo som si myslel. Dnu ani noha. Na ruku mi plešatý metalista načmáral číslo 14. Myslím, že počet návštevníkov do konca koncertu sa od tohto čísla až tak priveľmi nepohol. Kozel je krčma veľká a priestranná, v pohodičke sa tam natrepe 400-500 ľudí (toľko tu vraj bolo, keď sme tu pred rokom hrali so Zónou), takže tých 30 zblúdilcov, čo sa tu potuluje dnes, sa tu úplne stratí. Pri stole už sedí posádka z rodnej Jablkovej Rezervácie a slopú pivká. Čapované je vraj nepitné, odporné, kako, fuj, bee, jednoducho na posranie. Dám si povedať a celý večer sa radšej oddávam fľaškovým nábojom ťažkého dopadu. Organizátor vycítil (celkom správne), že sa neoplatí čakať a tak vyduril na pódium prvú kapelku. A spúšťajú zvesela, zdrsna. Sú to miestni Deliqvent. Už niekoľko rokov začínajúca kapela, to majú z toho, že sa tam furt vymieňajú. Ľúbia sa mi, hrajú nakričano, garážovo, torchu moc sól na môj vkus, ale šak keď sa chce gitarista pochváliť, nech len mastí. To len slepá závisť zo mňa ide, lebo ja také hrať neviem, hehehe.

Po nich idú pod gilotínu Poliaci. Akosi sa ostýchajú, zo dva razy zlezú z pódia, pravdepodobne chcú ešte počkať na tú tlupu 200 pankáčov, čo sa skrývajú pod Dubňom. Pšonci asi počuli o tejto starej žilinskej legende, ktorá vraví, že pod kopcom Dubeň je ukryté vojsko pankáčov, ktorí keď bude najhoršie, keď sa bude zdať že punkové koncerty sú na dne, keď už nikto nebude veriť punkovým kapelám, jednoducho, keď punk už bude naozaj mŕtvy, tak vtedy títo bájni pankáči povstanú a prídu na koncert a všetko zachránia. No, tak to bolo trošku našej punkovej mytológie a teraz späť na koncert. Poliaci sa akosi nedočkali, tak teda vybiehajú a spustia. Ale zdá sa, že sú to profíci a mastia akoby hrali na Strahove. Meno majú Disorient, ale nevypadajú dáko moc dezorientovaní. Práve naopak, v punkrockových vodách sú to celkom žraloky. Na plagáte síce bolo, že hrajú alá Ramones/Vibrators, ale majú s tými kapelami spoločné iba písmenká s, o, r. Hrajú rýchly punkrock, popiči zahratý, popiči predvedený, európska klasa, nemôže chýbať cover, že KKK odviedla moju babu preč, aby teda uspokojili tých, ktorí čakali plagátovú žánrovú zhodu a už si balia švestky. Na parket sa pri nich pristavilo zo desať ľudí, ostatní sa stále motali dakde v bludisku stolov.

Rýchlo von na cigaretku, bo v krčme sa nefajčí, čo hodnotíme všetci úplne kladne. Aj keď ja si myslím, že to je skôr problém preplnených koncertov. Tých 20 fajčiarov by túto opachu asi nevydymilo. Organizátor ten oznam o nefajčení asi zavesil v domnení, že to tu vypredá. Ale žilinskí pankáči radšej sedia doma a počúvajú z pásky E!E. Veď načo budú chodiť na kapely, ktoré napoznajú, ešte by sa náhodou okašľali a čo potom? Švédi vyzerajú sklamanejší ako panna po prvom sexe, ale čo už majú robiť. Teda chlapci, šak ste nejakí profíci, či? Sú len traja, možno aj za to sú takí zľaknutí. A že horrorpunk. No, na plagáte zase stálo The Night Shift zo Švédska, alá Misfits/Dropkick Murphys. Tak toto teda ozaj už neviem odkiaľ sa zobralo. Hrajú ešte o niečo rýchlejšie ako tí pred nimi, ba občas až také neopunky, ale šak fajn fajn, ide im to. Spievajú všetci traja, pajšlatý gitarista, basák macko aj bubeník. Najlepšie sú tie drtivé piesne, ťažký rokenrol, ani Lemmy by sa nemusel hanbiť. Celkom to striedajú, človek sa nenudí. A na koniec zase niečo pre dav, čo čakal horrorpunk, prerábka od plagátovej kapelky o tom, že Aj hej det gadem sanovbič... Ale šak paráda, zaziapali sme si statočne. Hádam aj viac ako desať ľudí postávalo okolo. A koniec. Žiadne prídavky, nič, svetlo sa rozsvieti a ďalej rúbeme pivká. Stíham posledný autobus na dzedzinu a ešte dáke to pivo v rodnej krčme, ale to už je všetko zahalené menším pláštikom tajomstva, lebo premiera vína s pivom mi vypaľujú diery do pamäti.

PS: Na hardkore vraj bola celkom plnka, dozvedám sa po víkende. A dobre bolo. To je dôležité. Nabudúce sa snáď chlapci organizátori dohodnú. Také parádne kapelky si to určite zaslúžia. A ja tiež sa nerozdvojím, boha.