PUNKGEN

  Je fajn mať víkend a nevedieť, čo s ním. Otvára sa nekonečné more možností... Aj tak som nakoniec skončil na sobotnom rokenrolovm koncerte.

   Že vraj koncert začne o šiestej. No jasné! Dovalíme do klubu 77 v Banskej Bystrici pred šiestou, bo chcem skuknúť všetky kapely, ale tam je asi päť a pol človeka. Medzi inými aj večný organizátor Kuko. Veselo mi oznámi, že sa začne o ôsmej. Keďže aj tých päť a pol človekov naplnilo chabú kapacitu klubu na sedenie, tak sa odporúčame. Pred vchodom už zahraničné kapely vykladajú čierne debničky, podlhovasté kufre, hovadské okované truhlice a vetché kartónové krabice. Čo v tom majú, pre Kristove rany? Chápem, že kontrabas potrebuje VEĽKÉ puzdro. Ale čo všetka ta ostatná bagáž? Ale veď nech si nosia. Môj tajný tip je, že to majú plné tzv.: marchendise, čiže distra.

   Klub 77 je na ulici, kde sídlia ďalšie dva kluby a v nich dnes večer ďalšie dva koncerty. V metalovom Tartarose Vandali a v krásne počmáranom Irish Pube dáky nudný rock. Kým sa nehrá je jedno kam ideme na pivo. Teda. Jasné, že nie je! Dáme si v Irishi pivko a k tomu tequilu. No neber to, keď je to v akcii. Posádka z Rajca sa k nám pripojí pred ôsmou. Pešichod so Sowom (ten najmä) demonštrujú svoj vrelý vzťah k alkoholu.

   Presúvame sa do 77. Tam sa to povážlivo naplnilo. Tak asi Kuko prvý krát neprerobí. A on už bol taký zmierený s neúspešným osudom. Dve stovečky zmiznú v rukách biletárov. Ešte aj na tú posunutú ôsmu sa mešká. Jaj, milujem punk. Môžem si vypiť v kľude pivko. Ale iba na vonku, keďže bar je do popuku plný smadných mníchov a do sály ešte nepúšťajú.

   Naveľa začali mastiť myjavčania Street Spirit. Dávno som ich nepočul naživo, aj keď o ich otočke smerom na gotiku som začul. Začali Maniakom a preplížili sa cez celú svoju tvorbu, najmä novšiu. Ale nezabudnú zavalašiť ani dáke staré rýchlejšie kúsky. (Pre mňa) nový bubeník je fakt dobrý (po koncerte ho chválim a on ma zase na oplátku zabáva príbehom ako vykotil vlečku plnú betónu) a klávesák tiež dodáva atmošku. Malý spevák zmizol a nahradil ho od bicích vstanuvší Peterko s takou odpornou gitarou, že je až pekná. Celé mi to dokopy zneje ako zhnusené osemdesiate roky, ktoré milujem takou zvrhlou láskou. Sedí to k temnému nádychu songov. A valí to. Úplne ma prekvapili, vampírci.

   Vyvalíme sa von a lejeme do gágorov. Potom stretám pri bare Hrka a skoro celú druhú kapelu prekecám. Ale šak nad barom je pliaga obrazovka, tak kukám občas tam. Až na koniec som sa dohrnul do davu. Sú z Rakúska a majú taký stručný názov, že The Bloodsucking Zombies From Outer Space. Celí sú pomaľovaní bielou farbou a hrajú horror punk, psychobilly, no šak také, čo všetky takéto kapely hrajú. Neni to zlé, nevybočuje to zo žánru, klasika. Ale na záver ma dostanú dvojtempovou verziou Poison od Alica Coopera. To byl rokec!

   Tretia je najväčšími-písmenami-na-plagáte-takže-akože-hviezda večera, kanaďania The Creepshow. Aj napriek tomu, že ich prvý koncert pred pol rokom v Anglicku ma nechal chladným, ba až mierne znechuteným, dal som im šancu, tušiac, že malý slovenský klubík im môže prospieť. Tak aj je. Rozbiehajú sa, rozbiehajú, rozbiehajú a po chvíli už valia na plný plyn. A ľudia sa nestačia hemžiť. Čo má nohy, skáče. Čo má ruky, ukazuje paroháče. Čo má zadky, vrtí. Čo má hlavy, kýve. Celá sála v jednom ohni. Neviem, či sa mi to iba zdá, ale kapelu vidím v zelenom svetle a sekne im to. Akosi to k nim pasuje. Basák tvaru pivného súdka, klávesák vyškerený reverend a uprostred speváčka krasotinka s nadrozmernou gitarou. Ponajviac spieva ona, ale keď sa dakedy dostane aj na ostatných, tak je tu ozaj bomba. Celá je unesená z toho, ako sa tu na divokom východe Európy vedia ľudia rozdivieť. Chce nás aj usmerniť do „besného koliečka“, ale my sa nedáme dirigovať. (Ináč to „koliečko“, to ti je dáka móda.) Kanaďánci súkajú hit za hitom. Nechcem prirovnávať, naozaj nie, ale pre tých, ktorí to ešte nikdy nikdy nikdy nepočuli, tak dačo ako Horrorpops. Síce, ak ste nepočuli ani tých, tak potom... neviem. Pred koncom dajú aj malý unplugged s veľkým úspechom. Ľudia nie a nie ich pustiť z pódia.

   Ohlásená prvá slovenská rockabilly kapela nakoniec aj zahrala. Ďalšie z takých „kreatívnych“ mien – Devil Street 13. Ako keď sa všetky klišé stretnú v jednom. Ale! Akonáhle spustia, úplne mi je jedno ako sa volajú. Hrajú totiž pekelne dobre. Štyria normálni chalani. Rýchly kontrabas, flattopový bubeník, mastič gitarista a spevák so štýlovým mikrofónom. Zvuk so staručkým echom, akoby som počúval Elvisa z platne. Hrajú dáke svoje, veľa prebratých. Komu by to vadilo. Je to poriadny rokenrol. Tančíme, až sa nám dymí z rití. Odporúčam na ktorúkoľvek zábavu. Na záver chrstnú Rock This Town od mojich obľúbencov Stray Cats. Revem na celé hrdlo. A potom koniec. Veď to už bol prídavok, tak čo ešte.

   Nohy ma bolia a to sa ešte len teším ako ma budú bolieť na druhý deň. Unavení spoločensky aj ináč sa vlečieme na byt. Som nevládny. Iba dačo mrmlem a vlečiem sa. (Ráno podľa zaprasených rukávov zisťujem, kade som vliekol aj kožák.) Sowa a jeho zvláštne nechutný a nechutne frekventovaný alkoholický smiech znejú nočnou ulicou, schodiskom, výťahom, chodbou, bytom, kuchyňou, spánkom... Je to ako daň za najlepší rokenrol jesene.

#634 Skulo napí­sal/a: 18.11.2008 10:05:05

#503 orgovan napí­sal/a: 10.11.2008 18:13:01

#499 kuko napí­sal/a: 09.11.2008 14:37:02

#498 orgovan napí­sal/a: 09.11.2008 08:52:38

#497 Kuko @ napí­sal/a: 08.11.2008 18:06:20