 RSS
|
| Rozhovor DÁŠA | Adrik: Tak sa nám pekne predstav, kde všade hráš / si hral a v akých
aktivitách máš prsty? Hyperaktívny je slabý pojem na to, čo všetko stíhaš,
to si nezamestnaný alebo máš trojitú schizofréniu?
Dáša: Každý ma pozná pod menom Dáša, a myslím, že už je to viac ako 20 rokov,
čo som túto prezývku získal. Kto pozná dielo Karla Čapka, tuší odkiaľ prezývka
pochádza. Ziapal som v kapele Brigada, ktorá je už minulosťou. Momentálne hrám
v punkrock kapelách The Kľemones a Disident. Okrem toho hrávam aj taký špinavý
folkenroll so španielkou pod názvom Dáša Fon Fľaša a nedávno sa za mojej pomoci
vyrútilo z temných lesov Malej Fatry zoskupenie Rúbanisko, čo je crust folkový
masaker pre opitých drevorubačov na dobrú noc. Okrem toho som vždy bol a som
riadne švihnutý do D.I.Y., takže som od počiatkov môjho života furt dačo doma
kreslil, lepil, strihal. To sa mi veľmi zišlo pri tvorbe obalov a podobných
blbostí. Existuje aj moje podzemné vydavateľstvo Burina Records, ale s
normálnym plnohodnotným vydavateľstvom nemá nič spoločné, lebo neviem ako sa
také oficiality vybavujú a ani ma to nezaujíma. Robil som vždy všetko na
kolene, po svojom, snažím sa aby každý kus, čo opustí Burina Records bol
originál. Niekedy sa to darilo viac, inokedy menej, veď ako v živote. No a
tu sa dostávame práve k tomu, že všetko veru ani náhodou nestíham. Najradšej
by som sedel doma celý deň a venoval sa iba muzike, tričkám, obalom a tak,
ale nik mi za to nezaplatí, to som sa za svoj život vždy presvedčil. Ale je
to aj tým, že nemám obchodníckeho ducha, jednoducho si akosi neviem zas svoju
prácu pýtať prachy, väčšinu nahrávok vždy na koncerte rozdám, ja som taký
antipodnikateľ... Keď som ešte bol študent, tak to bolo celkom okej s časom,
teraz už chodím do roboty a času je menej a menej. Takže mnoho vecí robím aj
v robote pokiaľ je čas: plagáty na koncerty, minule som tu kreslil aj CDčka,
a aj tento rozhovor píšem tu, hehe, zatiaľ robím v robote za počítačom, kde
si to môžem dovoliť (keď ma nevidí šéf). Doma potom robím veci, ktoré nemôžem
robiť v robote. Cvičím na gitare, chodím vonku so psom, skúšam s kapelami,
počúvam muziku, no a samozrejme dáke to pivko, ale aj toho je čím ďalej tým
menej, lebo sa mi to zdá ako stratený čas a radšej sa venujem dačomu
kreatívnejšiemu.
Adrik: Mnohí majú určite doma ešte zapatrošené pesničky od kapely Brigáda.
Porozprávaj niečo o tejto kapele. Oproti dnešným Tvojím kapelám,ktoré sú
prevažne o srande a rocknrolle, mala Brigáda dosť radikálne texty. Čím to je?
Dáša: V roku 2000 ma oslovili Matt a Paldo, ktorí vlastne kapelu vymysleli a
ja som ochotne súhlasil. Neskôr sa pridal aj bubeník Pišta a zostava Brigady
bola hotová. V júni roku 2001 sme mali prvý koncert a takmer presne o rok na
to posledný. Myslím, že sme vyplnili dieru pre kapelu hlásajúcu Skins And
Punks Unity, a tiež trochu radikálnejšie resp. politickejšie texty. Potom sa
naše cesty jednoducho rozišli. Ale nie na dlho, lebo v The Kľemones, ktorý
vznikol v roku 2001 ako taký sranda projekt, sme sa nakoniec zase stretli ja,
Paldo a Pišta. Texty sme písali ja a Matt. On väčšinou tie o ideáloch spojenia
skins a punks, čo mne pravdupovediac postupom času nebolo až tak celkom po
chuti, ale to bolo až po rozpade. Ja som mal zase na svedomí tie radikálnejšie
texty. Vždy som písal texty aj také aj také, no a niektoré sa hodili do
kapely Disident, niektoré do The Kľemones, no a tie najostrejšie do Brigady.
Za každým jedným si doteraz stojím. A aj srandovné kľemotexty majú niečo pod
povrchom, aspoň podľa mňa. Nemusíš vždy kričať Fuck Off Police! ako snáď
každá punková kapela. Dá sa to napísať a zahrať aj s vtipom a iskrou a
niekedy ten odkaz je práve vďaka tomu doručený aj ďalej. A ako to raz povedal
Jano z Davovky, aj tak je to všetko rocknroll... je to tak, keď sa nad tým
hlbšie zamyslíš, tak aj kapely ako Dead Kennedys, Oi Polloi, alebo hocijaký
politický HC/punk a podobne sú predsa nakoniec rocknroll.
Adrik: Samozrejme, že je to rock n roll, ale nemôžeš porovnávať posolstvo
v piesňach Dead Kennedys alebo Oi polloi s nejakými psychobilly kapelami,
čo spievajú o obľúbených hororoch. Ako to je s Tebou a tvrdšími štýlmi? Či
si len ostal pri rock n rolle? :)
Dáša: Neporovnával som posolstvo, to hovorí jasne v prospech kapiel s hlbším
odkazom a názorom. Myslel som koncerty. Ak aj ideš na dáku nazvime to
politickú kapelu, aj tak sa ideš predsa len zabaviť a nie tam stáť a študovať
texty. Videl som kopec kapiel s jasným názorom a bola to divočina ako sviňa.
Ale bola by to nuda, keby všetky kapely boli angažované a tvrdé (to isté
platí naopak), v punkovej muzike majú miesto všetky štýly, práve to je na
nej krásne. Ja počúvam toho dosť hodne, aj tvrdšie štýly, aj veselé rocknrolly
s textami o zábave. Niekedy mám chuť na to a niekedy na to. Nemám rád tie
(slovné) súboje táborov fanúšikov tvrdšej proti "mäkšej" muzike. Veď nech
si počúva každý to čo sa mu páči. V podstate je všetko aj tak punk, tak načo
sa vymedzovať? Človek sa tým iba ukracuje. Jediné voči čomu sa vymedzujem ja,
sú NS kapely. Mám kamarátov, ktorí to dokážu počúvať, lebo podľa nich tam je
dobrá muzika. Toto mám fakt v piči a nechápem to. A myslím, že to veľa hovorí
aj o našej náture, keďže väčšina slovákov sú podľa mňa latentní rasisti. A
ako je to so mnou a tvrdšími štýlmi. No to je na dlho... Počúvam klasicky
HC/punk starej aj novej školy, ale to nepovažujem až za taký tvrdý štýl.
Vždy som miloval Discharge a mám rád crustpunk všeobecne, aj keď veľa kapiel
mi príde dosť neoriginálna, opakujúca postupy dávno vymyslené, ale zas oni
si na tom aj dosť zakladajú (texty o nukleárnych katastrofách mi potom prídu
presne ako psychobilly hororové témy :). A aj punk vie byť neoriginálny. Ešte
mám doma dáky grind, trash, ale akonáhle už je to moc metalové, tak to nie,
to už je pre mňa moc, to počúvam iba ak zo srandy. A momentálny boom
metalcoru ma tiež nebere, iba vykrádajú, čo už bolo dávno hrané v hocakej
odnoži metalu a dajú tomu lepší zvuk. Ale čo najviac milujem sú tie štýly,
ktoré sú vždy uvedené pri kapelách. Také niečo ako:
samovražedný-HC-power-grind-gore-zritepiče-nášup-starej-peruánskej-školy
a podobne, ale myslím, že sa na tom bavia aj tí, čo to vymýšľajú.. teda
aspoň dúfam, hehe, lebo ja sa na tom ujebávam statočne. A kapela, čo ma
v poslednej dobe dostala úplne najviac je Guyana Punch Line, total mega
maximálni rozbíjači.
Adrik: Prezraď niečo aj o Rúbanisku, keď už si to spomenul.
Dáša: Heh, nechcem o tom veľa hovoriť. Lepšie je to vidieť naživo. Prezradím
len toľko, že je to zas len jedna z ďalších mojich inkarnácií v hudobnom svete.
Len ja, španielka, nasraný spev a pálenka. Je to niečo ako moja pocta "tvrdším
štýlom" a zároveň zábava a irónia. Teda aspoň pre mňa... Už na prvom koncerte
som bolo takmer inzultovaný nespokojnými štamgastami miestnej krčmy, kde som
hral, hehehe... Myslím, že Rúbanisko pochopia najmä tí, ktorí majú radi crust,
HC/punk a podobné štýly. A raz dôjde určite aj na metááál, to bude prdel,
grrrrr!
Adrik: Ak sa dobre pamätám, jedna z prvých pankových internetovýh stránok
bola unity.host.sk a aj v tom si mal prsty Ty. Čo sa potom stalo, že zapadla
prachom?
Dáša: Unity.host.sk založili myslím Paldo s Mattom a Vincentom, ktorý to
pre nich programoval. Niekedy práve v období kapely Brigada okolo roku 2000.
Ja som s tým mal spoločné iba toľko, že som tam začal raz za mesiac
prispievať takými svojimi postrehmi zo života v punkovej kapele. Volalo sa
to Svet podľa Dášu a vyšlo 6 pokračovaní. Keď sa na to teraz dívam, sú to
riadne state, bohajeho... Neskôr sa tie moje texty akosi prirodzene
pretransformovali do občasného mesačníka Kľemoviny, ktorý som začal uvádzať
na kľemovskej stránke. Zachytený je tak každý jeden kľemokoncert, čo sa
odohral. Teraz to uverejňujem na našej novej stránke klemones.com. Nuž a
unity.host.sk zapadla prachom asi preto, lebo ju nemal kto aktualizovať.
Vytvorilo sa mnoho ďalších punkwebov, nuž a prežili tie, o ktoré sa má
kto starať, ktoré sa obnovujú, kde prispievajú ľudia. Normálny prirodzený
výber ako v prírode, hehe. Teraz sa venujem už iba webom kapelovým. Či už
www.disident.sk alebo www.klemones.com alebo bandzone profily a také tie
somariny.
Adrik: Späť k súčasnosti. Aké sú ohlasy na Tvoj folkový one man projekt
Dáša fon fľaša? Čo Ťa viedlo k ďalšiemu projektu? Nečumia niekedy tí
"pankáči" s otvorenými ústami, že čo to ten debil so španielkou vyvádza?
Dáša: Ohlasy sú vcelku pozitívne. Dokonca aj moji rodičia konečne po
desiatich rokoch uznali, že to nie je iba humbuk-tresk, čo robíme s kapelami...
Nemám rád slovo projekt, lebo dnes je to samý projekt a toto slovo budí dojem
niečoho dočasného a umelého. Moje folkové hranie má korene ešte v časoch,
keď som iba začínal s gitarou, už vtedy som si skladal piesne, o ktorých
som vedel, že ich nidky nebudem hrať s kapelou. Okolo roku 1999 som si
dokonca doma sám nahral tri demáče, len tak sám pre seba, urobil som k
nim obaly, booklety a doteraz ich mám doma po jednom exemplári, ani sa to
nehodlám šíriť ďalej, lebo je to celkom zašumený úlet. Potom som začal
hrávať v kapelách, žiť punkovým životom, veď to každý pozná, a akosi som na
tie svoje folkové vecičky zabudol, ale nikdy som ich úplne neodložil. Prvý
koncert som mal v roku 2005 a v roku 2007 som nahral tri slovenské demá.
Potom počas môjho pobytu v UK, som nahral zase dva anglické CD. Pankáči sú
k môjmu vrzúkaniu veľmi tolerantní. Ale už som zažil aj jedného takého, čo
ma chcel za to že hrám "kántry" inzultovať a tiež na poslednom minitour sa
miestni štamgasti zdvihli zo stoličiek. No čo, sila hudby, hehe.
Adrik: Ako prichádzaš na texty? Niektoré mi pripadajú ako keby si ich
skladal live haha. Alebo prídeš domov z krčmy a píšeš zaradom, čo Ťa v nej
nasralo?
Dáša: Drtivú väčšinu textov vymyslím, keď som v pohybe. Buď sa bycigľujem,
prechádzam, idem busom alebo vlakom. A väčšinou musím byť pri tom sám.
Niekedy to nejde aj mesiac dva, a potom vypľujem aj niekoľko za deň. Vždy
to začne dákym rýmom, melódiou a potom podľa nálady dopĺňam ďalej pokiaľ
to ide. Ale väčšinou mám ten problém, že sa musím krotiť a škrtať, lebo
ináč by tie texty vyzerali ako eposy. Učím sa umeniu vystihnúť podstatu
menej slovami, ale stále mi to akosi nejde. Až na drobné výnimky mám spolu
s textom hotovú hneď aj melódiu. No a potom sú tu niektoré moje nahrávky,
ktoré sú nahrávané mojou vlastnou metódou ImRe. ImRe znamená Immediately
Recording, to jest niečo ako ihneď nahrávané. Vtedy pesničku vymyslím,
jeden dva krát si ju zahrám a potom hneď nahrám. Tak vznikla väčšina pesničiek
na mojich folkenrolových anglických albumoch a tiež jeden slovenský. Je to
nevýhoda v tom, že tie piesne nie sú vôbec vyhraté, sú úplne surové, ale
zase je to krásne zachytenie nálady toho okamihu. Pre kapely vymýšľam piesne
dlhší čas a dôslednejšie. A ako na ne prichádzam, tak to netuším. Jednoducho
vyjadrím, to o čo sa chcem podeliť, čo chcem dostať von.
Adrik: S The Kľemones ste toho povydávali kopec na cédeerkách. Pamätáš
si všetko? Je niečo, čo by si dnes už nevydal? Prezraď niečo zo zákulisia
splitu s Disidentom.
Dáša: Jasné, že si všetko pamätám. S každým obalom som sa piplal ako s deckom.
Prvý bol päťpiesňový singel "Deti kvetov (už voňajú fialky odspodu)". Vlastne
vznikol tiež metódou ImRe, na prvých dvoch kľemoskúškach v júli 2001. Vyšlo
to iba na kazete a s paralelným francúzskym bookletom. Je to síce strach
nahrávka, ale tri piesne z nej doteraz hráme (Deti kvetov, Jadroví nezbedníci,
We´re The Klemones). O rok sme vydali live kazetu z nášho druhého vystúpenia
v roku 2002 "Rodinný koncert", všetko ručne farbené, toto by som už určite
nevydal a ani to nešírime. Posielam to iba ľuďom, čo si to špeciálne
vypýtajú, nemá to žiadnu hudobnú hodnotu, snáď len akúsi archivačnú, možno.
Asi o mesiac nato sme vydali prvý veľký punkrockový singel "Bycigľoví pankáči",
kazeta vyšla v číslovanom limite 100 kusov, každý kus mal ručne mnou a
kľemobasákom Pacom lepený kartónový obal, farebný obal a tak, proste D.I.Y.
ako sa mi to páči. Neskôr sme to pretočili aj na CD a tiež sme zachovali
papierový farebný obal. Nahrávka je to príšerná, ale je to môj doteraz
najobľúbenejší kľemopočin. Z tej nahrávky ide niečo čo vystihuje našu kapelu,
akési fluidum či ako sa tomu hovorí. Dokazuje to aj fakt, že hráme odtiaľ
kopec vecí. Potom sme vydali taký malý singlík "Les Kľemones pour les amies",
ale bola to iba predzvesť nášej prvej štúdiovej nahrávky. Vydali sme to ako
split sami so sebou "Príbehy defektné & príbehy dezertné" v roku 2004. Názov
hovorí o tom, že prvá polovica piesní je iba o bycigľoch a druhá sú
protivojnové popevky, v strede je pieseň Dezertér, ktorú jedinú doteraz z
tohto albumu hrávame. Myslím, že tento nosič sa nám podaril najmenej. Boli
sme však prvý krát v štúdiu, tak sme boli ešte celkom vygúľaní. Potom v roku
2006 sme nahrali "Hudobný hluch", ktorý sa podľa môjho názoru podaril a mne
sa splnil sen o platni. Zatiaľ iba akože, v rámci grafických možností CD,
hehe. Urobili sme okolo 200 kusov, všetko je rozobraté. A akosi nie sme
schopní urobiť ďalší náklad. No a v prvej polovici roka 2009 sme nahrali
materiál na split s kapelou Disident. Keďže sme ale veľkí lenivci, sme
celkom rozlietaní a nemáme žiadneho grafika, ale si všetko robíme sami a
občas okolnosti idú proti nám, tak obal k tomu robíme už pomerne dlho...
aj keď by sa to asi dalo stihnúť za tri dni.
Adrik: Keď už spomínaš tie DIY obaly a grafiku, môžeme vidieť aj na iných
veciach Tvoju robotu alebo si to nechávaš len pre svoje kapely?
Dáša: Hmm, rozmýšľam... Raz som ilustroval jednu takú detskú knižôčku, ale
to je asi všetko. Potom som ešte urobil dáke plagáty, rôzne propagačné
materiály, letáky a také veci, ale všetko to bolo vždy spojené buď s civilkou,
kde som robil s deckami, alebo s kapelami, kde účinkujem. Ešte ma nikto nikdy
neoslovil s ponukou na spoluprácu (okrem tej detskej knižky). A čo ja viem?
My sme si vždy všetko robili s kapelou sami, žiadni grafici, žiadne blbosti...
Možno ten výsledok je občas nie úplne pekný, ale zas to je celé naše, má to
pravdivejšiu výpovednú hodnotu. Album alebo demo (to je jedno ako tomu hovoríme)
bol u nás vždy výpoveďou kapely, vrátane bookletu a obalu. Kapela je predsa
zložená z viacerých ľudí, ten vie to a ten zasa ono a dohromady je to ten
spoločný duch, spoločná práca. A musím dodať, že nie vždy som všetko robil
iba ja, Paldo z The Kľemones dal dokopy dva naše novšie obaly, Robčo z
Disident zase urobil novšie obaly tejto kapele. Ja som skôr cez tú "kopírkovú"
old-school grafiku, kresby a nápady. Jediné, čo som robil sám sú staré obaly
The Kľemones a Disident a tiež všetky obaly pre môj folkenrol. Ale nemyslím
si že viem kresliť, skôr naopak, ja sa iba snažím, pokúšam, baví ma to. A
na objednávku by to bolo asi ťažké, ja keď totiž nie som o niečom presvedčený,
tak ma to fest nebaví a aj výsledok je taký.
Adrik: Tiež obsmŕdaš v kapele Disident. Si v tejto kapele od začiatku?
Pamätáš si ešte ten prechod z garážpanku do uhladenejšieho panku? Taká náhla
zmena štýlu? Viac mi sedel ten garážpank a covery od Oi polloi haha. Dúfam,
že táto otázka nevyznela debilne a pochopil si ju :)
Dáša: Prečo by mala vyznieť debilne? Jasné, že som pochopil. Proste máš rád
všetko nekvalitné a zašumené, typický pankáč, hehehe... Jo, v kapele Disident
som od totálneho úplného začiatku v roku 1995, kedy sme to všetko vymysleli.
Reálne sme začali hrať až niekedy v 1997, vtedy ešte pod inými názvami.
Ale jadro kapely bolo furt to isté. Pred rokom 2000 sme si zmenili meno
na Disident a nahrali sme rovnomenné demo. Už ani neviem aké tam boli
pesničky, ale snáď tam bol práve ten Oi Polloi cover. Ďalšia nahrávka
niesla názov "Disident sa hnevá" a myslím, že niekedy vtedy nastáva ten
tebou spomínaný pomalý prerod na melodickejší punkrock. Ja som začal viacej
síl venovať Brigade a The Kľemones, pomaly som prestal pre Disident písať
piesne, až nakoniec sa to stalo doménou speváka Aľeho, ktorý to robí úplne
perfektne. Aj keď ja si nemyslím, že je to až nejaký veľký prerod. Tá
garážovejšia podoba bola spôsobená jednoducho tým, že sme ešte poriadne
nevedeli hrať. Potom sme vydali v roku 2005 "Príma klíma" a v roku 2007
"Zakázané uvoľnenie". Na všetkých albumoch som hral na bicie. Keď som sa
vrátil z UK, veci sa vyvinuli tak, že nemal kto hrať na basu a za bicie
počas mojej neprítomnosti zasadol Danko z The Kľemones. Pravdupovediac ku
koncu ma už ani moc bubnovať nebavilo, takže som túto zmenu iba privítal
a schytil basu. Tak je to dodnes. Len tak mimochodom, ten cover od Oi Polloi
som miloval hrať. Celkovo sa mi tiež páčila tá HC/punk tvár niektorých
starších piesní od Disidentu, ale to je už pas. To by sme museli chcieť
všetci tieto piesne hrať, čo sa asi nestane.
Adrik: Ešte aby som nezabudol, tak sa mi zdá, že chodíš aj hrávať z platní.
Alebo sa mi to len zdalo? Čo hovoríš ako vinylofil na toto médium? Koľko ich
máš doma? Pozeráš do noci rôzne distrolisty a vrhávaš sa na distrá
na koncertoch? Priznaj sa!
Dáša: Hej, chodím. Ale len veľmi málo. Viac-menej si robíme občas u nás
v našej krčme také platňovice pre kamošov, púšťame si divoký rocknroll do
rána, hehe. Ale nebudem sa brániť ak ma niekto zavolá zahrať na afterparty
po koncerte. Strašne ma to baví, púšťať ľuďom muziku. Úplne som platniam
prepadol, ale zase vinylofil nie som. Nikomu netvrdím, že ten zvuk je
kvalitnejší a bla bla bla. Ja sa zvuku hovno rozumiem, jednoducho sa mi
platne páčia, páči sa mi ten pocit, keď ich počúvam, páči sa mi ten pocit,
keď si ich pozerám, je to také ľudské médium. Takisto mám rád kazety a tu
sa o kvalitnom zvuku nedá hovoriť ani náhodou. Kazety mi pripomínajú staré
časy, keď som začínal s punkom, to je pre mňa totálna romantika. Takisto
aj platne sú hudobná romantika.
Už od malička sme mali doma gramec, ale vinyly som si kupoval iba občas,
nemal som vtedy prachy na rozbehnutie klasickej zbierky, ale vždy som o
tom sníval. Potom som sa dostal do UK a tam to bol platňový raj. V každom
second-hande boli lacné staré platne a tam to prepuklo. Tam som sa stal
závislým na hrabkaní sa v platňových obchodoch. Doniesol som si odtiaľ
skoro sto kíl vinylov, vieš približne koľko váži platňa, tak si vieš
vypočítať koľko ich asi bolo. Zadovážil som si aj DJ-ský set, aby som
mohol hrávať a bolo to. Distrolisty si pozerám, ale iba pre orientáciu.
Mám takú zásadu, ktorú doteraz úspešne dodržiavam. Nikdy si nekupujem vinyly
cez internet, zdá sa mi to neosobné a konzumné (tým neodsudzujem samozrejme
nikoho kto to tak robí, niekedy jednoducho iná možnosť nie je, napríklad
všelijaké preorder, limited edition a podobne). Takže odkedy som sa vrátil
z UK, tak sa moja zbierka rozrastá poznateľne pomalšie, najviac platní
si chodím kupovať do Prahy. Priznávam sa, na distrá sa úplne vrhám a hrabkám
a hrabkám. Niekedy aj viem, že si nič nekúpim, lebo je to dáke SxE distro,
kde nepoznám ani jednu kapelu, ale aj tak sa hrabkám. Musím sa ospravedlniť
všetkým distráčom, ktorí musia mať na ľudí ako ja nervy, ale ja sa vždy
snažím si niečo kúpiť.. Proste milujem ten pocit, keď sa hrabem v štóse
platní. Je to závislosť. Hrabem hrabem a potom zrazu JÉÉÉB!, vykukne na
mňa dáky diamant, čo už dlho zháňam, toto v internetovom distroliste
nezažijem.
Adrik: Väčšinou ľudia píšu, že sú Tvoje reporty zakaždým zábavné, musím
priznať, že sú naozaj originálne. Žiadne kapela zahrala, prišla druhá,
dohrala. Odkiaľ čerpáš zakaždým nové a nové slová? Hltáš knihy ako jednohubky
alebo si sa narodil s pol metrom básnického čreva navyše?
Dáša: Tiež ma nikdy nebavilo čítať nudné reporty a tak som si povedal,
že to začnem robiť po svojom (to je ináč najlepší recept na všetko, čo
sa ti nepáči, začať to robiť po svojom). Som iba rád, ak sa ľudia bavia.
Kedysi som čítal hodne, teraz už čím ďalej tým menej, viacej sa venujem
muzike. Kedysi som aj viacej písal, nehovorím že kvalitne, ale písal. Dáke
poviedky a básne. Jednu takú novelku som dal dokonca aj do obehu, myslím,
že okolo roku 2001 alebo tak, asi 50 kusový náklad, žiadne vydavateľstvo,
všetko samozrejme DIY. Teraz k tomu chcem pridať dáke ilustrácie a vyprdnúť
to zase. Tiež som rozmnožil zopár poviedkových zbierok, ale v malom náklade.
Takže možno odtiaľ pramení ten literárny základ, ak sa o takom dačom u mňa
vôbec dá hovoriť. Dnes už poviedky a básne nepíšem, celkom som presedlal a
svoje písanie som podriadil muzike. Čiže zopár reportov a už vyššie spomínané
Kľemoviny. Zdá sa mi totiž, že život ponúka také scenáre aké nevymyslí nikto.
Adrik: Moja klasická otázka, aj keď si písal, že už čoraz menej piješ.
Pamätáš si na najväčšiu kalbu svojho života a s tým spojené průsery? Stalo
sa, že kvôli Tvojim promile si si s kapelou nezahral alebo to stálo za
úplné hovno?
Dáša: No tých bolo celkom dosť, najmä v tých pravých starých pankových časoch.
Takmer všetky sa spájajú so začiatkami kapely Disident. Vtedy sme boli
celkom legendárni práve našimi alkoholickými koncertami a stával sa úplný
opak toho, čo sa pýtaš. My sme nemohli hrať práve kvôli nedostatku promile.
Ale ako alkopunk sme sa v textoch vôbec neprofilovali, hehe. Spomínam si na
jeden koncert spolu s Happy Cocks, odštartovalo to moju trojdennú chlastačku,
kedy sa musela kvôli mne zrušiť skúška s Brigadou, narobil som kopu pičovín
a zakončil som to šípkou do betonárskej miešačky. Ja sa neopíjam do dáke
tupej agresie, skôr robím také, ehm ehm somariny. No a ešte mám jeden naozaj
škaredý zážitok, kedy som spadol na hlavu zo schodov a chýbali milimetre
a mohol som byť mŕtvy, skončilo sa to rozťatou hlavou a otrasom mozgu, po
tomto som naozaj rozmýšľal o existencii niečoho vyššieho a trochu som sa
nad sebou zamyslel. Postupom času, najmä v The Kľemones, kde aj spievam,
som úplne prestal piť na koncertoch, pivko si dám to hej, ale pochopil som,
že keď si ožratý, ťažko niečo zahráš, najmä keď som taký muzikant ako som,
niekto to možno dokáže, je nie. Bavím sa teraz na úplne iných veciach. Zas
ale napríklad keď hrám svoje folkové veci, tak chlastám dosť, takže ťažko
povedať. A keď som vravel, že čoraz menej pijem, tak to som myslel tak, že
už menej chodím vysedávať do krčmy, kde sa jednoducho často nudím. Na rôznych
akciách je to ako za starých čias, rád potiahnem aj celý víkend, ajajáj, to
sú krásne psycho pondelky potom v robote, hehe.
Adrik: Vďaka za čas, odpovedal si naozaj rýchlo, asi najrýchlejšie zo
všetkých mojich rozhovorov. Máš ešte nejaké veci na záver? Pozdravy? Plány
do budúcnosti?
Vďaka za rozhovor Adrik, dobré otázky, fest ma bavilo takovéhle povídání,
možno aj preto som odpovedal tak rýchlo. Ja to poznám, to odpovedanie kapiel,
Doteraz mám doma ešte zopár rozhovorov, ktoré sme ako kapela nikdy
neodpovedali. Jednoducho za osobu sa robí rozhovor rýchlejšie ako za kapelu.
A dnes to uľahčuje aj internet, čo si budeme hovoriť. Týmto sa ospravedlňujem
všetkým ľuďom, ktorí s nami (Brigada, Disident, The Kľemones) niekedy robili
rozhovor a dostali ho neskoro alebo vôbec (raz sa aj také stalo). Plány do
budúcnosti neradno prezrádzať, lebo sa nesplnia. Ale mám ich veľa a pokiaľ
ma to bude baviť, neprestanem otravovať. Tak ešte raz dík a nech sa darí
tebe aj tvojmu webu. A na záver len: buďte úprimní, medzi sebou a najmä k
sebe. No a už dosť, už som toho dosť natrepal.
Na otázky odpovedal Dáša 8-9/2009.
Pýtal sa: Adrik |
Tento rozhovor už bol zobrazený 1834 krát!Späť na rozhovory|
Oznámkuj tento rozhovor ako v škole: |
Hodnotenie rozhovoru: 1.95 
|
Pridaj komentár k rozhovoru: |
|
|
