Pozývame:


St 20.3.2024
Žilina @ Hájovňa

NONCONFORMIST (SK), PRACH (SK)
výstava Peter Pyppo Dlhopolček
... ostatné koncerty

Vyhľadávanie:


Najnovšie fotky:

ANCHORLESS BODIES, ARI & INDI, INTERPUNKCE, MARNE, YPERITIFF (16.3.2024, Orlová @ Futra)

Najnovší rozhovor:

ROZPOR: "Kto chce mier, nech sa pripraví na vojnu!"

Najnovší report:

NICOTA, SNACKTHIEF, OJNE (28.2.2024, Brno @ Sibiř)

Najnovšia recenzia:

OFFSIDE REIDARS - This is now 7"

Najnovší cestopis:

UCHAFU, FUKOTY, NERVA, TVOI POSTOI (Slovensko)

Najnovší článok:

Pozvánka na Riot over river 8

Naposledy naskenovaný zin:

Srbská vzbura #3.14 / 2011

Naposledy preložený text:

ARTURO - Walzer

Najnovší recept:

Goody foody na cibuľke a hríboch


DÁŠA FON FĽAŠA + RÚBANISKO (ČESKO, NEMECKO)

Autor: Dáša fon fľaša | Počet videní: 1964

Guten tag, meine Freunde! Na začiatku tohoto všetkého stálo stretnutie s chalanmi z kapely Henry Fonda (powerviolence z Berlína), ktorí túrovali Slovensko, kde som im s Rúbaniskom predskakoval na ich dvoch zastávkach v Smokovci a v Bardejove. Akosi sme si padli do noty a tak pozvanie do Berlína padlo ešte v marci pri rozlúčke. Slová sa premenili na skutky a už bolo iba na mne ako sa vysporiadam so zvyškom, pretože kvôli jednému koncertu sa ísť neoplatí. Vďaka preto patrí všetkým tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli pri realizácii celého tohto strešteného potulného folkpunkového cirkusu. Bez nich by som bol nič. Naozaj by mi ani vo sne nenapadlo, že niekedy budem hrať pre niekoho iného ako pre pár známych a ešte k tomu mimo hraníc Slovenska a Česka. Ale na druhej strane: prečo nie?
Celé tour bolo rozdelené do takých dvoch častí. Prvou bola víkendovka na Morave, taká ochutnávočka, a potom sme vyrazili autom do ďalekých krajín. Ešte pred tým všetkým mi skrsol v hlave nápad nahrať EP, špeciálne len pre toto tour. Pre mňa ja najlepšie, keď sa nápad hneď uskutoční a keď cítim smrteľný termín. V jeden večer ma kamarát Matúš nahral a v druhý večer sme mixovali a mastrovali. V deň pred začiatkom tour už som napaľoval ako šialený a kopíroval booklety. Zvyšok sa dokončí za behu. EP je totiž celkom špeciálne nielen tým, že nemá názvy piesní, ktoré musí poslucháč sám doplniť, ale aj obaly sa robili z kartónov, čo som našiel počas turné a taktiež si ten obal každý môže dotvoriť podľa svojho, priestoru na kreativitu je viac než dosť. DIY naveky a nikdy inak! Uvažoval som aj o tričkách, ale cítil by som sa prinajmenšom blbo, keby niekto nosil tričko s mojím menom. Nabudúce vymyslím niečo sofistikované.

20.8.2010 piatok - Frýdek-Místek - U Černého Kocoura(DFF, Kujóni/Jakub Tichý, Buzzycat)

Vyrážam sám s Kvidou (mojou gitarkou). V Žiline pri jednom papiernictve sa slušne pohrabem v starých vyhodených kartónoch a hneď je materiál na prvú várku cédečok. Vo vlaku si všetko pekne rozložím na mini-stolíku a kreslím, režem, pílim, lepím a kompletujem prvé obaly. Popíjam k tomu pivko a teším sa ako čerstvý otecko zo svojich detičiek. Vo Frýdku-Místku som už niekoľkokrát hral, takže keď dovalím, cítim sa tam ako doma. Stretávam známe tváre a pripravujeme podkrovie na koncert. Ono pri folkovom koncerte zase toho až tak veľa našťastie netreba pripravovať, takže hneď aj začnem. Ľudí je poskromne, viac-menej všetkých poznám. Tak ako naposledy ma tu chytila dáka melancholická nálada a tak vyberám samé smutné piesne. Aj to treba. Ľudia sú zlatí, aj pivko dostanem a na konci sa objaví aj moja frýdecko-místecká "zhouba trávnatá". Set uzavriem coverom od Panty-Mojtons akurát včas. Po mne sa usadia na stoličkách, ktoré znamenajú holé nič, dvaja kamaráti a pod umeleckým menom Kujóni odohrajú za veľkého úspechu dve divoké piesne. Škoda, že nemali viac. Jakub Tichý dnes asi nemá svoj deň a tak z jeho vystúpenia zazneje len zopár piesní a potom to zabalí. O to viac ma prekvapí, že Buzzycat je dneska v ráži a všetky jeho piesne znejú úplne ináč ako inokedy a musím priznať, že ma to dnes fakt baví. Ani neviem ako by som jeho tvorbu charakterizoval. To že napíšem, že hrá ako gymnazista Vratko Rohoň na kresťanskom tábore by vôbec nemalo znižovať alebo dehonestovať jeho tvorbu, pretože Buzzycat tomu dnes dáva taký špeciálny punc pravdivosti a tento element som u neho ešte nepostrehol. Nevravím, že tam nikdy nebol, to len ja som asi nevšímavý. Jeho vystúpenie je dlhé a ja sa medzitým ocitám vo fáze, keď viem, že žiadne Rúbanisko už nevystúpi. Nie, nie som zdratý pod obraz boží, to produkcii Rúbaniska vôbec nevadí. Jednoducho sa to dnes večer nehodí. V podkroví sa začínajú objavovať rôzni zvedaví hostia z krčmy a vyzvedajú. čo to tu máme za podivuhodný večierok. Majú pravdu, aj mne sa to tu zdá mierne podivuhodné a dekadentné. Na zemi leží pankáčka obliata pivom, každý podivne džavoce. Jeden maník dokonca prenesie kombo a mikrofón navonok, aby sme pokračovali tam, ale po zahratí jednej piesne to nechávam na iných a radšej sa venujem všeobecnému murmaju okolo. Potom chaotický presun do nonstopu Krokodíl, kde majú živého krokodíla. Dnes je však skutočná beštia v teráriu nahradená akousi plyšovou hračkou, čo ma mierne sklame. Na druhej strane som rád, že krokodíl snáď konečne dostal slobodu. Ale pochybujem o tom. Skôr sa obávam, že sa stalo niečo diametrálne odlišné. Tancujem sám na parkete na smutné tóny piesní pokleslých žánrov a potom už len vlčia tma.

21.8.2010 sobota - Kunín - Corefest(Rúbanisko, Rapsod, Rotten Ass, Lykantrop, Experiment Homo Sapiens,...)

Prebúdzam sa v neznámom prostredí neznámej detskej izby. Zuza a Buzzycat sú tu tiež, z toho vyvodzujem, že sme tu snáď dobre. Chvíľu sa motám po byte a hrám sa s legom, kým vstanú aj ostatní a začnú sa hrať so mnou. Jedna pirátska legová bitka s Buzzycatom a môžeme ísť jesť. Sme na byte u Jakubovej kamošky. Jej syn je niekde na prázdninovom výlete, tak preto tá detská izba ako nocľaháreň. V čase obeda konzumujeme raňajky a obdivujeme pekne zariadený byt. Chystáme sa na výlet do Hukvaldov, ale akosi sa nám nedarí vypadnúť. Môže za to aj balkónový kumbál, kde sme našli sudové vínko a to nás prišpendlilo na chvíľu do stoličiek. Veľmi rýchlo sa ocitáme tam kde včera a síce na výlet ideme ale v nie najlepšom čase. Domáci nás nečakane odprevadia cez celé mesto a nakoniec s nami idú až ku priehrade Olešná. Rozhodne máme našliapnuté na čapáka a ani zatvorená hospoda a majiteľ po operácii slepého čreva nás od toho neodradia. Ešte predtým sa hodíme s Buzzycatom na holáka do vody (čo sa mi zdala parádne želatínová a dúfam, že sme pohoršili aspoň zopár dôchodcov) a potom už čapák. Na druhú stranu priehrady sa odvezieme malým debilným vláčikom (rehoceme sa ako deti) a šup do ďalšieho bufetu na smažák a pivo. Naveľa naveľa sa konečne vyberieme aj na plánovaný výlet. Cez Palkovické hory ku hradu Hukvaldy. Je to dobrých 12 km a v našom stave a ešte aj s gitarami to nie je med lízať. Kvídu tak dlho niesť nemôžem, veď by mi ruku utrhlo. Zmajstrujeme z dvoch gitarových pásov taký popruh cez pleco a je to trochu lepšie. Najhoršie je, že so sebou nemáme vodu. Hory sú tu placaté, takže moc do kopca nešlapeme, čo je iba dobre. Aj tak však cesta trvá nekonečne dlho. Zdá sa to nad naše sily. Na kopci Kubánkov (neuveriteľných 661 m.n.m.) zastavíme dákych motorkárov a chceme im vysvetľovať, že takto teda nie, že motorka do lesa nepatrí. Je to však nejaká rodinka, čo sa na pinčľoch presúva asi domov, tak to necháme tak. Určite boli z nás vyčudovaní. Ale vám ostatným jebnutým motorkárom odkazujem, že vojna je vyhlásená! Sami ste si na vine. Vo vačku mám kudlu a prepichujem gumy a režem do krvi. Koho zbadám na motorke, štvorkolke, džípe v lese, pôjde dolu! Bez milosti, už mám toho dosť! Keď to nevie riešiť polícia, budem ja. Koniec romantickej state o motorkách v lesoch. Do Hukvaldov dorazíme okolo siedmej večer a zisťujeme, že nám nejde odtiaľto žiadny autobus. Už nemáme sily na šľapanie ďalej, tak zúfalo volám Fokulárovi, či by nás neprišiel zobrať. Ten po nás vysiela Peca. My zatiaľ chytro vysnoríme domáci pivovar s miestnym pivom a už aj rúbeme do seba chutné štrnástečky. Medzitým dorazí akýsi borec, ktorý nám hneď kupuje pivo a že vraj či nezahráme dačo na gitarách. Tak mu šupnem svoju ľudovku o slovenských dedinách. Už sú tu však chalani s autom a treba ísť, no česť mi káže pieseň zahrať, aj keď sa ponáhľame. Ešte k tomu chlapci trochu poblúdili, keď sem išli pre nás, takže dosť meškáme na festiválek. Žilinčania už mali mastiť, ale keďže Peco nás zvážal, tak za nich zaskočili Rapsoďáci. Akurát cez ich koncert sa dostávame na plac. Corefest je maličká jednodňová akcia pod holým nebom v Kuníne v areáli nekrytého kina. Zvuk je špičkový a ľudí je akurát. Všetko to organizujú ľudia z kapely Ex-Lex. Doobeda bol aj futbálek a už odohrala asi polovica kapiel. Rapsod mi so svojim trešíkom ukážkovo nakopávajú prdel. A asi nielen mne. Ku pódiu idúce betónové schody sa plnia hroziacimi zombíkmi. Odohrajú sa aj nejaké tie dvíhačky, nosičky a srandičky. Organizátor Faly ma hneď vybavuje dákymi pivkami a môžeme sa venovať kecaniu s kadekým o kadečom. Rotten Ass ma tiež poriadne baví. Prebehli tam dáke personálne zmeny. Po odchode Jula zobrali druhého gitaristu/ziapáka a tak dvojica Fokulár a Dano už hrá spolu v štvrtej kapele. Eh, a mne niekto bude hovoriť, že hrám vo veľa kapelách. Keď to miluješ, nie je čo riešiť. Po istom čase sa to stáva potrebou a závislosťou. Každopádne Rotten Ass rúbu ten svoj dizbít pekne od podlahy a nahrubo, miestami vidím reinkarnáciu Discharge. Na to že je Braňo chorý, mu to celkom so spevom ide. Po nich nastupuje ďalší zástupca z našej rodnej hrudy, Lykantrop. Tých kdesi-čosi-kamsi prekeciam, takže nemôžem o nich moc napísať, ale počul som ich už mnohokrát. Hudobne na úrovni, aj keď nie zrovna moja šálka zakysanky. Potom stepujem na obrovskom pódiu ja, pretože sa tam nič neukazuje, ale akási kapela ma schladí, že ešte idú oni. Aha. Experiment Homo Sapiens na to skočia a grindujú o stošesť. Ugrindujú ma až k baru, kde sa ešte pred vystúpením z posledných síl dopujem pivkom. Okolo pol druhej mám ísť na radu ja, ale zvukár vraj už chce baliť či čo. Tak hneď nabehnem na pódium, lebo kričať nasucho pri bare sa mi nechce a nemal by som na to asi ani hlasivky. Pretože Rapsodi boli najlepšou dnešnou kapelou a prevalcovali úplne všetko, špeciálne im venujem dve piesne z tvorby toho debila Dášu fon fľašu a potom už sa oddávame radovánkam a crust-folku z Malej Fatry. Všetci čo prežili až do týchto hodín sa natlačia na pódium a tak v príjemnom obklopení kamarátov odohrám celý rúbaniskový set. Nič normálne sa počas hrania nestalo, tak nebudem nič písať. Po koncerte okupujeme smetný kôš, s Falym a Rapsoďákmi dopíjame posledné pivá a nadránom sa ukladám do stanu. Ja, Zuza a Buzzycat sme tu asi jediní, kto tu stanuje. Ostatní sa buď niekam zdymili alebo pospávajú kade-tade.

22.8.2010 nedeľa + 23.8.2010 pondelok - days off (to sa tak zvykne honosne nazývať, ale po tieto dva dni to pre môj stav platí dokonale)

Ráno budíček, lebo musíme valiť na spoje do rodnej viesky. Balíme stan a pešo sa vydávame do Nového Jičína. Bez raňajok, bez vody, motáme sa ako zombíci, cesta je nekonečná. Po ceste stretávame Herberta, čo mi včera predal dáke kazety a tmolíme sa už štyria. Na stanici kupujeme chalky, na tráve posvačíme a snažíme sa nezaspať odchod nášho autobusu. Cestu nevnímam, spím, vo Frýdku-Místku prestupujeme na vlak, opäť spím a to isté sa opakuje aj po poslednom prestupe v Žiline. Doma spím. Ráno do roboty, dáko to tam pretrpím, občas si idem zdriemnuť na vécko a konečne domov a baliť sa na druhú časť turné.

24.8.2010 utorok - Vysoké Mýto - Phoenix(DFF, Rúbanisko)

Celý deň prší, teda neni to práve lahodné počasie na cestovanie. Na obed prichádza kamarát Dano z kapely Time Of My Life, ktorý mi bude robiť spoločnosť a záskočného šoféra. Nahádžame do auta distro, gitaru, spacáky, ruksaky, saky-paky, jedlo a sme pripravení. Tretím dočasným členom posádky je Mirek, kamarát z Prahy, ktorý k nám chodí každé leto do Jablkovej Rezervácie na niečo ako prázdniny. Dano ma zoznamuje s navigačným zariadením, s našou Irenkou, ktorá (takmer) vždy vie, kam treba ísť. A keď nevie, tak si niečo pekného vždy vymyslí. Cestu do priľahlých moravských hájov ešte poznám... Takže neviem prečo som sa hneď v Žiline domotal a šli sme po starej ceste asi dvadsiatkou za jednou multikárou, namiesot toho, aby sme frčali po diaľnici. Ale nevadí, ja mám radšej malé cesty a Johnnyho Casha v rádiu. Na Makove cigaretka, obštíme slovenskú zem a hor sa na západ. Na českej strane neprší a neskôr sa dokonca objavuje modrá obloha, to sa mi páči viac. Za Hranicami už úraduje Irenka a určuje nám cestu životom. Stratím sa iba raz. Ale aspoň si pozrieme dedinku Líbivá, ktorú by sme určite inak nenavštívili. Tesne pred Vysokým Mýtom som sa neuvážene a hlboko započúval do psychedelických tónov gitary v začiatku pesničky "Holiday In Cambodia" od Dead Kennedys, vlastne som sa veľmi tuho zarozmýšľal nad tým ako to tam tie zvuky robí. A zo zadumania som sa prebral, až keď mi Dano strhol volant doľava, lebo som sa nebezpečne priblížil ku krajnici a ku hlbokej priekope za ňou. Možny by som si to všimol aj ja, možno nie. Neviem, ale odvtedy som si už sakra dával pozor. Najmä, keď sa v autorádiu opäť objavil Dead Kennedys. A na tomto tourné to bola asi najhranejšie kazeta. Vo Vysokom Mýte parkujeme a hneď vidíme klub rovno pri autobusovej stanici. Víta nás Nešpi a keďže je ešte pomerne málo hodín, ideme na námestie na pivko. Tam sa pripája aj Incek, ktorý dnešný koncert zariaďoval. Pekný podvečer na obrovskom štvorcovom námestí, prázdniny sa pomaly končia. Prešuchceme sa do klubu, vyzerá to, že sa niet kam ponáhľať. Vypýtame si teda staré kartónové krabice a naša DIY manufaktúra sa rozbieha na plné obrátky. Várka obalov z krabice od pálenky je na svete, táto edícia bude vysoko cenená. Klub je vlastne krčma, na jednom konci je barpult a na druhom miesto na hranie. Medzitým sú stoličky a stoly. Pred deviatou sa zhostím svojej úlohy a začnem s programom fľašovým. Celkom sranda s týmito ľuďmi, sú veľmi milí a ani im nevadí, že je zajtra robotný deň. Po malej pauze na občerstvenie pokračujem ďalej a uprostred sa to všetko preklopí do rúbaniskovej fázy. Miestny borec Mišák mi medzitým donesie akustické kombo, takže vystúpenie po zvukovej stránke naberie na kvalite. To už vzduchom lietajú panáky a pivá a pravá párty začína. Ku koncu tretej časti setu sa mi občas zdá akoby som sa pozeral na komix, ľudí vidím v takých okienkach a verzia piesne "Nič sa neoplatí" je mimo všetkých žánrov, mne sa to najviac podobá na staré české psychedelické androšské kapely. Úspech, končím, idem sa vydýchať navonok. To ešte netuším, že ani zďaleka nič nekončí. Na "pódiu" sa totiž objavuje Mišák s kamarátom a začnú hrať o 106 dáke české trampské šlágre. Všetci sú tu milí a usmiati, Mirek s Danom poletujú pri bare a vôbec, tu sa žúruje akoby ani nebol utorok. Tancujeme, chechceme sa neustále, pri gitare sa furt dakto strieda a barmanovi došlo čapované pivo. Klincuje to jeden chlapec, čo spieva AC/DC pravým nefalšovaným škrekotákom. To už je moc na hocikoho. Paráda. Máme spať hore nad krčmou v byte u barmana, ale ja už mám akosi dosť a som celkom unavený, tak sa nadránom odporúčam do auta, lebo vidím, že ostatní su stále v plnom prúde.

25.8.2010 streda - Leipzig (D) - Plaque(DFF, Ramunas Yaras)

Zobudím sa na brutálne teplo. Slnko veselo praží cez predné sklo rovno na mňa. Otvorím si okienko, ale ani to nepomáha a som vydurený von. Je niečo pred obedom, po ostatných ani slychu, nechem ich budiť, tak sa idem prejsť po meste. Kúpim tabačik, dám si rannú cigu na námestí a pri stanici objavím ázijské bistro, kde si za smiešne peniažky dám núdle a kofolu. Potom sa vystriem na karimatku na dvore krčmy a čakám kým sa ostatný objavia vonku. Keď dlho nechodia, zavolám im a už sa aj trúsia von. Mirek včera zbalil, alebo bol zbalený sličnou devou, takže mal dáky ten pekný nočný zážitok, kujebák jeden. Opäť navštívime ázijské bistro, akurát, že už je obed a tak je tam plno ľudí. Ja sa dostávam do formy na šoférovanie a môžeme vyraziť smer Nemecko. Najprv sa zastavíme na okraji Prahy, aby sme vymenili Mireka za Zuzu a pokračujeme smerom ku hraniciam. Okolo Ústí nad Labem je všetko rozkopané a Irenka je celá zmätená. Vlečieme sa cez mesto, ale okolie je tu fakt krásne. Obrovské Labe, veľké skaliská, hrad, vinice, zaujímavé špicaté kopce, sem by som sa ešte šiel niekedy pozrieť s ruksakom na chrbte. Posledný krát natankujeme a po diaľnici je to do dojčlandu už iba kúsok. Prejdeme takým chromým tunelom a už sme tam. Autá zrazu jazdia ako bláznivé. A keďže som sa dohodol, že budeme v Lipsku okolo siedmej, tak aj ja dupem na plyn. Obieham kamióny. Najhoršie je keď vybočím do ľavého pruhu, za mnou nikto a asi o tri sekundy, keď som vedľa kamiónu, sa zrazu zozadu prihrnie auto a bliká mi, že som pomalý. Na toto nie som zvyknutý. Tu sa jazdí bez obmedzení a hojne to všetci využívajú. Zase ale všetci sú slušní a kvalita ciest je prvotriedna. Zuza vzadu drtí komixy, Dano sem-tam pospáva, ja počúvam muziku. Na diaľnici toho veľa nevidieť. Okolo Drážďan ideme večnosť, to musí byť riadne mesto. Šak sa ešte vrátime. Asi po dvesto kilometroch zídeme z diaľnice a vidíme ceduľu Leipzig. Motáme sa mestom. Bez navigačnej majsterky Irenky neviem ako by som to zvládal. Klub je v štvrti Plagwitz, takže sa centru vyhneme. Ale ideme okolo akejsi obrovskej starej tehlovej stanice, čo je teraz samozrejme nákupným centrom. Lipsko je tiež riadne veľké. Sa tu točíme asi hodinku kým nájdeme ulicu s klubom Plaque. Je to vlastne barák, ktorý celý kúpili od mesta ľudia, čo v ňom bývajú. Dolu majú krčmu, veľkú kuchyňu a sál na hranie. Úplne ideálne miesto. Oproti je squat G16 v bývalej fabrike, ale aj ten museli od mesta odkúpiť, lebo ináč by ich vysťahovali. V Nemecku je to teraz tak viac-menej všade. Zákonmi potlačili squaterstvo, takže neostávao nič iné, iba sa spojiť a budovy za zvýhodnených podmienok odkúpiť. Väčšinou sa tak ľudia zaviazali hypotékami, ale neni hypotéka ako hypotéka. Lepšie je splácať dom, v ktorom býva plno mojich kamošov a dole môžeme robiť akcie a prevádzkovať krčmu ako splácať debilnú škatuľu na sídlisku plnom dementov. Takéto komunitné myslenie som ale na Slovensku ešte nevidel. A asi chvíľu potrvá, kým sa niečo také vybuduje. A tu aj štát dáva isté výhody pri predaji, ak sa zaviažete alternatívnym centrom a inými aktivitami. Takmer každý deň tu varia tzv.: voku, čo je obrovská vynikajúca vegánska žranica pre hocikoho za naozaj smiešny peniaz. Okrem toho organizujú výstavy, projekcie, koncerty, prednášky. Kontaktný chlapík dnešného koncertu je istý Frank, ktorého som nikdy predtým nevidel. Vojdeme teda dnu a hľadáme ho. Ešte tam nikto moc nie je, akurátna sála na hranie je plná vecí, akoby tam niečo prerábali. Ľudia, čo tam sú, nám nevedia povedať nič o Frankovi, ale vyzerá, že ešte ani bar neni otvorený, tak sa ideme prejsť na pivko. Nikde v okolí žiadny podnik. Taká veľmi pokľudná štvrť to tu je. Hranica medzi starými fabrikami, normálnymi barákmi a jeden splavný kanál. Naďabíme na krčmu a zapadneme dnu. Je to čierny metalový brloh, ale žiadne grcky, paroháče a podobné metlošské stereotypy nevidíme. Tu sú ešte aj metalisti akýsi uvedomelí a všetci sa ticho rozprávajú pri paradajkovej polievke (alebo možno to bola krv!). V tomto čiernom dúpäti si dáme výborné (a drahé) pivko a zapradieme debatu na tému sexizmus, rovnoprávnosť a podobne. Veru veru, koľko uvedomelých rečí sa hovorí a pritom všetko to máme v sebe. Zase ale niekedy je naozaj trápne zrovnoprávňovať niečo nasilu, oboma smermi. Pred deviatou sa vyberieme do Plaque, kde ešte stále nie je Frank, ale ujíma sa nás Mathias, milý chlapík, čo má dnes koncert na starosti. Práve sa podáva voku, tak dostaneme obrovské porcie aj my. Opekané zemiaky, jemne pikantná omáčka a zelenina s pečivom zabalená v akomsi opečenom posúchu. No jedna báseň. Pivko si môžem brať koľko chcem, tak aspoň solidárne pijem to najlacnejšie. Ľudí je tu celá kopa, ale po večeri takmer všetci odídu. Viem, že v Nemecku je to celkom bežné začínať show aj o polnoci, tak stále dúfam, že sa dáki vrátia. Ako prví ide chlapík z Litvy menom Ramunas Yaras, ale neni som si istý, či sa tak volá aj jeho projekt. Je to dosť divné. Púšťa si pripravené videá, do toho robí kokotiny, pri tom stále chodí za zvukárom, dokonca aj za Danom, aby mu to celé natáčali, ale pôsobí celkom namyslene. Je to trochu noise, trochu performance, dokopy mi však uniká myšlienka. Vysokými zvukmi vyľaká psíka, čo tu leží na zemi. Nakoniec si skoro podpáli vlasy. A po chabom potlesku zahlási, že to nebolo on a že to celé dá ešte raz. To už v sále neni ozaj nik. Skoro všetkých vyhnal do baru. Po vystúpení rozdáva svoje vizitky, neviem načo (viem načo, inak by som si nepamútal jeho meno). Ale aspoň sa medzičasom nazbieralo viacej ľudí, takže, keď začínam ja, je v sále príjemná atmosféra. A tak to je počas celého môjho setu. Prvý krát hrám v zahraničí, a keď ľuďom dám na výber, chcú aj slovenské pesničky a je to veľmi príjemný večer. Ľudia posedávajú, popíjajú, bavia sa a ja tiež. Na úplnom konci dokonca dvojitý potlesk. Nečekal som takéto prijatie. Po koncerte sa predá niekoľko cédečok, čo som nahral pre toto turné. Dokonca sa naveľa-naveľa objavuje aj Frank, ktorý bol počas môjho vystúpenia prekrstený na Frank-is-krank. A Lipsko sme zase prekrstili na Lipany. Nemci holdujú likérikom a tak holdujeme aj my. V bare je skvelá zábava a strašne milí ľudia. Názov Plaque znamená ten hnusný povlak na zuboch, takže sem so svojim skvelým chrupom presne zapadám. Mathias nám ukáže na poschodí svoj byt, kde budeme spať. To ešte netuším, že so mnou sa situácia trochu zamotá. Párty nemá konca kraja, ale nadránom sa všetci pomaly vytrácajú. Nakoniec ostanem iba sám s barmanom, počúvame sludge, popíjame "pfefi" (ako naša zelená, ale sviežejšie) a bavíme sa o Mariánovi Vargovi. Keď zavrie bar a zmizne, pokúšam sa nájsť Mathiasov byt. Všetky poschodia a dvere však vyzerajú rovnako a ja som zabudol, kam mám ísť. Vleziem niekam, kde sa ma niečo opýta zobudený ženský hlas po nemecky. Ospravedlňujem sa a idem preč. Skúšam druhé dvere. Situácia sa opakuje. Ešte k tomu všade buchocem s gitarou. Nechcem už nikoho budiť a tak sa rozhodnem nocovať radšej vonku. Mám so sebou spacák. Vystriem sa na dvore pri smetiakoch, začína však popŕchať a tak si hľadám iné miesto. Nájdem akúsi tmavú chodbu, tunel, na konci ktorého sú dvere von na ulicu a tam zbadám svoje autíčko, zelený Sopeľ môj zlatý, záchrana. Odomykám a už chrápem dnu.

26.8.2010 štvrtok - Berlin (D) - day off

Pred obedom sa budím, nebo nad Lipanami je zatiahnuté, občas popŕcha. Aspoň som tak mohol dosť dlho spať, na rozdiel od včerajšieho grilovacieho budíka vo Vysokom Mýte. Kamoškovia prídu po mňa a ujebávajú sa nad mojou pamäťou a orientačnými zmyslami. Na byte pre nás Mathias pripravil kráľovské raňajky. Napcháme sa dopopuku všakovakých vegetariánskych dobrôt. Ešte aj teraz, keď to píšem sa mi zbiehajú sliny, pri spomienke na mäkučké sladké pečivo s mandľami máčané v čokoláde a rôzne zeleninové pomazánky. Potom nabehneme do izby, počúvame platne a hrabeme sa v Mathiasovom distre. Miniem všetky prachy, čo som včera dostal za koncert a cédečka a ešte aj viac. Najnovší Leatherface hneď ide pod ihlu a užívame si krásneho leňošenia. Len tak polihávame a škeríme sa ako je nám tu dobre. Takto si predstavujem perfektný deň. Mathias vytiahne staručký stolný hokej a drtíme puky. Potom aj maličký basketbal. Toľko som ešte hádam nešportoval. Mathias prevádzkuje label SM Musik a preberáme sa jeho releasmi, Dano aj niečo mení, ja som svoje prdľavé vydania nebral, iba svoje veci na predaj. Ešte pred rozlúčením sa ideme prejsť na squat G16, ktorý je cez ulicu. Je to obrovský priestor starej fabriky. Tiež to vlastne nie je pravoverný squat, také už v Nemecku asi ani nie sú, priestor je odkúpený od mesta. Všade sú dielne na opravu hocičoho, bary, opustené hracie sály, detské ihrisko, proste všetko, na čo si len spomeniete. A hlavne všetko je to strašne krásne vybudované. Momentálne G16 nefunguje, lebo ho opravujú, aby na ňom neskôr mohli robiť akcie. Keďže je to teraz legálny priestor, musí spĺňať isté bezpečnostné požiadavky. Mathias nás všade vodí a ukazuje. Tak tu si raz zahrať, to by bol sen. Po prehliadke máme spadnuté huby a lúčime sa so super parádnym hostiteľom, ktorý ide ako správny vnúčik pozrieť babičku. My sa vydávame do ulíc a hľadáme vegetariánsku reštiku. Ja síce nie som hladný, lebo som sa napráskal ako pes, ale Zuza s Danom by si dali nejaké mňamky. Zabudol som už aKo sa to bistro volalo, ale mali tam samé dobroty, super limonády aj pivká. Vonku sme posvačili kebab a hamburger, zapili to psíčkovým pivkom a opäť sme sa rozplývali aké je to tu všetko chutné a fajné. Ja som celkom vypľutý, nedostatok spánku sa začína prejavovať. Preberie ma šoférovanie. Hlavne po Lipanoch kým sa vymotáme z mesta som pekelne sústredený. Na diaľnici si všimneme, že máme za stieračom akýsi lístok. Asi v polovici cesty medzi Lipanmi a Berlínom stojíme na čurpauzu a vyťahujeme lístoček. Je od Mathiasa a stojí tam, že sme si zabudli u neho raňajky. Bohajeho! Okrem skvostných lahôdok od neho, sme si zabudli aj všetko jedlo, čo sme si niesli z domu. Takže teraz nám ostal iba polystyrénový chleba, čo je iba Dano a zabudnuté slivky vo dverách, čo mám ešte z domu. Keď do nich nazriem, tak zistím, že začínajú fermentovať. Žujem posledný sójový rez a hajde na cestu. Dnes sa nenechám strhnúť nemeckou powerviolence premávkou, nehrám sa na Didiho na plný plyn a idem si svojím tempom. Počúvame grind, strašne sa to hodí ku všetkým tým smrtiacim kamiónom, čo ma obiehajú. Do toho prší a Berlín sa blíži. Už sme na veľkom berlínskom okruhu a ešte nám ostáva zopár desiatok kilometrov do cieľa. V jednom momente sa pred nami objaví rovná cesta cez celé mesto a na konci je kdesi v diaľke Brandenburská brána. Tomu sa hovorí kurva-obrovský-bulvár. Som trochu zmetený so všetkých tých áut a pruhov, ale nemčúri sú strašne ohľaduplní šoféri, takže sa tu vôbec necítim ako medzi slovenskými kokotmi, ktorí by už vytrubovali a pchali sa a nadávali a vykrikovali. Dojdeme až na legendárnu ulicu Unter den Linden, čiže pod lipami a skutočne sú tu všade lipy. Pod lipami sa ináč u nás hovorí, keď si mŕtvy a ležíš na cintoríne (pod lipami). Cez centrum (Mitte) sa už vlečieme slimačou rýchlosťou a potom v štvrti Pankow stojíme na ulici, kde býva kamarát Tom, spevák z Henry Fonda. Pankow vôbec neni plný pankáčov, skôr je to taká pokojná snobská štvrť. Zvoníme, ale Tom ešte neni doma. Tak zatiaľ preparkujem bližšie a zevlujeme na chodníku. Po polhodine prichádza, vítame sa a ideme dnu. Obrovský byt s vysokými stropmi a kopou spolubývajúcich. Meno ani jedného som si samozrejme nezapamätal. Ideme nakúpiť a objavíme bio-shop. Sme hladní ako vlci a tak hrabeme všetko možné vegánske či vegetariánske od výmyslu sveta. A že tu toho je! Na byte posvačíme, uvaríme úžasnú sáčkovú kari-polievku a Tom nás začína špekovať k smrti. Kecáme o všetkom možnom, ponajviac o muzike. My traja sme celkom vypľutí, tak asi nepôsobíme príliš zábavným dojmom, ale ani ostatným tie špeky nepridávajú na aktivite. Celý večer pijem jedno jediné pivo. A nakoniec som aj rád, že film, ktorý Tom avízoval sa akosi zle stiahol, tak ideme celkom skoro spať.

27.8.2010 piatok - Berlin (D) - Scherer 8(DFF, Chaospiloten, Guyana Death Tape)

To presne som potreboval, noc bez hrania a mulatovania. Aj môj hlas už bol včera celkom nanič. Takže regenerácia v podobe výdatného spánku (konečne na matraci!!!) bola presne to, čo som zúfalo potreboval. Ešte k tomu ranná sprcha a som celkom nový človek, pripravený na akciu a nákupy. Áno, áno, niekto má svoje butiky plné norkových kožuchov a my máme platne a komixy. Čo už, v podstate sme takí istí všetci. Ide sa na to. Bus, metro a už vystupujeme blízko klubu Cassiopeia, kde sme s Danom boli pred pol rokom počas RiotPunkTour. Podľa včerajších Tomových zhulených inštrukcií hľadáme vinylový obchod. Chvíľku blúdime, pýtame sa a vrátime sa oblúkom odkiaľ sme vyšli a sme tu - Bis Auf´s Messer. Vpredu HC/punk/garage sekcia, vzadu metal/sludge/experimental. Do tej druhej temnej vkročím iba na pár sekúnd, lebo hneď sa zľaknem a bežím späť do prvej izbice medzi dobre známe asfalty. Vyhrabeme s Danom peknú kôpku, potom sa pozrieme do peňaženiek a triedime to späť do krabíc. Ale dáke bonusy si predsa len odnášame. Cez most prejdeme do Kreuzbergu, známej alternatívnej štvrte. Jaj, bože môj, ako ja neznášam to slovo sprofanované slovo alternatíva. Ale čo mám robiť? Začíne pekne liať. Ale ešte chceme ísť jesť do Yellow Sunshine, tak šľapeme ďalej. Vtedy prídeme na to, že S-bahn, čiže nadzemka je super vynález. Je to vlastne krytý chodník. Nad nami koľajničná sieť po celom meste a my môžeme ísť v daždi kam len chceme, teda pokiaľ tam ide S-bahn. Smrdí tu tu síce ako na hajzli, ale pokiaľ sme v suchu tak super. Všade pomaľované domy, pankáčske obchody, opravovane bycigľov, handry, štýlové reštiky. Zrazu vidím, že stojíme rovno oproti Core Tex, čo je veľmi známy pankový obchod. Síce bez peňazí, ale ideme dnu aspoň kuknúť. Dano má kartu a tak bez nákupu neodídeme. Tak ale Get In The Van (Second Edition) od uja Rollinsa, no nekúp to. A za vysokým pultom nik iný ako veliký ujo Tompa, basák z Henry Fonda. Svet je malý. Každopádne Core Tex je pomerne drahý, vyššia trieda v pankovom rýchliku a majú tam viacej cédečok a handier ako platní. Tompa nám poradí kde je chalkáreň Yellow Sunshine a už sa tam hrnieme a dávame si do nosa. Hneď vedľa je klub Wild At Heart, kde hrávajú všetky prefláknuté rokenroly. Hneď tam capím nálepku, nech vedia, že som tu bol, žral, nalepil. Za posledný obchodom cestujeme do centra, tam medzi miliardami komixov ukojí svoje chute aj Zuza a takto všetci spokojní sa vydávame pešo späť. Mňa chytá akási choroba alebo mi je len zima, a všetkých nás bolia nohy z chodníkov. Ešte posledná návšteva bio-marketu, nakupujeme zásoby ako na tretiu svetovú a už sme pri aute. Irenka nám prezradí cestu a už sme aj tam. Je to hneď vedľajšia štvrť Wedding, asi dáka svadobná časť mesta alebo čo. Parkujeme priamo pred Scherer8, kde budem dnes večer drtiť struny a uši. Dom je klasicky pomaľovaný a ozobaný. Klopeme, vnikáme. V bare však prebieha akási diskusia a aktivististická dievčina nás hneď vypoklonkuje, že ešte je na koncert skoro, že ešte sa tu diskutuje. Kam máme ísť? Vraví, že tu nič v okolí nie je, ale poradí nám jedno dobré kafé, ktoré prevádzkujú ľavicoví ľudia (urobí také filmové zátvorky). Asi to nemyslí ironicky, skorej nás tam chce dostať. My však nie sme zvedaví na ľavicových ľudí a ideme rovno oproti do Multi-kulti kafe. Normálna krčma, prítmie, automaty, multi-kulti osadenstvo, pivo, Jägermeister. To sme presne hľadali. V kľude si doprajeme posedenie, lebo vieme, že keď sa raz daktorí rozdiskutujú, tak sú horší ako partia politikov. Aj my diskutujeme (kvákame). O temnej minulosti a o starých "dobrých" časoch. S kručaním v žalúdkoch sa potom vydáme späť a tentokrát sa už súkame dovnútra aj s pakšametami. Víta nás Max, veľký usmiaty dobráčisko, ktorý nás hneď vedie k hrncom, zase sa koná slávne a nehorázne dobré voku. Špenátová omáčka s knedlíkmi, špagety s tofu a neviem-čím, zeleninová bomba a ľúbivá poleva. Napráskame sa, umyjeme po sebe pekne riady a ideme na pivko. Celý house-project je opäť veľká budova, ktorú celú za zvýhodnených podmienok odkúpili od mesta na rozdiel od Lipska, kde žilo okolo 20, tu žije až 50-60 ľudí. Je to tu aj omnoho väčšie. Dole je bar, galéria, chodba a priestor na hranie, potom nádvorie plné bycigľov, kuchyňa a jedáleň/knižnica/čitáreň a bohviečo ešte, hore na poschodiach sú byty, ďalšie kuchynky, spoločné priestory, všetko pomaľované a pestré. Zase len valíme oči. V galérii si rozložíme našu manufaktúru a pri pivku majstrujeme obaly na cédečká. Pri záchodoch potom rozložíme distro a dáme sa do čakania a kecania. občas aj pospávania a čítania. Pomaly sa trúsia ľudia, dokonca viac ako sám Max očakával. Je to dnes benefit na ich kamoškovv, čo urobili neplechu pri nepokojoch. Keď sa objavia známi z Henry Fonda je čas vytiahnuť darček zo Slovenska. Domáca slivovica v nich vzbudí prekvapenie, potešenie a aj trochu strach a rešpektu. Každý z nich sa prizná, že po poslednom tour prestal piť tvrdé. Ale za kalíšťok predsa len vypijú. Oni zase dajú do banku tú ich zelenú - pfefi - takže je čo popíjať. Prvá kapela odpáli pre naplnenú miestnosť Chaospiloten. Hodne vykudrlinkovaný a pestrý grindkorík. Sem tam rokenrol, chikilikitua, a potom náklep ako rezne pred nedeľným obedom. Rozhodne sa človek pri tejto kepale nemôže sťažovať na monotónnosť. Počas koncertu spadne z plafóna reprák, nikomu sa nič nestalo. Keď sa to opraví, pokračujú, ale mne sa zdá, že je to celkom iná kapela. Naozaj pestré. Po malej pauze ide ďalšia domáca brigáda Guyana death tape. Už len podobnosť názvu s istou americkou partičkou mi privodí zimomriavky. Je to grindcore ako vyšitý. Tentokrát bez kudrliniek, príkras a zbytočných srandičiek. Natvrdo a narýchlo. Dano si chrochtá blahom, celý deň sa dneska zastrájal, že by si niečo také dal a tu to má, naservírované na krvavom podnose, bez príboru, chabrať rovno rukami. Na koniec si berlínčania nechali mňa. Už som však pomerne zmontovaný z toho mixu domácej, pfefi a piva a na vratkom pódiu sa barová stolička so mnou kníše na všetky strany. Ostatní však na tom nie sú lepšie a tak sa môže začať. Loď plná ožratých námorníkov vyplávala do búrkových mračien. Je už asi jedna hodina po polnoci, ale tu to nikto nerieši. Zvukárka Cynthia zvučí zo svojej kukane pri strope. To je paráda. Keď sme tu boli naposledy v Cassiopei s Time Of My Life, tiež zvučila dievčina. V tomto Berlíne, to je radosť hrať. Počas môjho setu sa hojne popíjalo, rozlievalo a kecalo. Viac-menej som to tam celé predrístal. Raz sa mi podarilo aj spadnúť, texty sa topili v pive, celé pódium jeden veľký bordel. Ani som si neuvedomil, ale hral som vraj skoro dve hodiny, no proste všetko sa to akosi vymklo kontrole a rozumnému chápaniu. Ale snáď som nebol jediný, čo sa zabával. Publikum sa medzitým rozriedilo a rozptýlilo. Po koncerte sa v pokročilej hodine pokračuje v komornej atmosfére pri bare. Spať sa nám ísť rozhodne nechce. Popíjame a tancujeme. Barman Lenin púšťa hity našej turbotety Gity, tak je dobre. Ani si nevšímam, že vraj tam dáky bulo po mne pokukoval, ale to sa dozvedám až na druhý deň, takže noc je nerušený vír udalostí. Lenin nás donúti hrať fotbálek, mňa, starého grambliaka si zoberie do tímu proti Danovi a Zuze. Samozrejme, že prehráme. Dano so Zuzou boli prisilní súperi. A ja som len tak držal tie tyčky s pandrlákmi, či čo to je. Lenin ako pravý calcetto-freak zúri a fučí, ale prd mu to pomôže, keď som ho predtým varoval. Ešte dáme dáke pivá a ide sa spať. Izbicu máme hosťovskú sami pre seba, ale nejako bližšie skúmať ju nejdeme. Ja sa ešte Lenina opýtam na vécko a aj sa radšej vyprázdnim, aby som náhodou v noci neblúdil, lebo ja keď v polospánku nenájdem, štím rovno na zem. Dobrú noc.

28.8.2010 sobota - Dresden (D) - AZ Conni(DFF, ...)

Ráno ma zobudí plný mechúr. Samozrejme, že som zabudol, kde je vécko. Ale aj tak je to tu riadne bludisko a tak pobehujem ako zmätený zajko. Nakoniec narazím na dákeho nešťastníka, ktorý mi ukáže dvere do vykúpenia. Zbalíme si saky aj paky a akýmsi východom sa vykotúľame von na ulicu, kde máme parknutého nášho Sopľa. Niet sa s kým lúčiť. Max tu nebýva a Lenin ešte kdesi spí. Od Maxa, zlatíčka, máme však plnú tašku raňajok. Za mierneho poštiavania z oblohy sa vyštrikujeme z Berlína a na prvom oddych-pľaci stojíme. Ja hodím riadne kulo do lesa ku plotu a potom sa napraceme dobrotami, čo sme dostali. Prepchatí frčíme ďalej. Počasie je mánio-depersívne. Prší, potom svieti slniečko, potom zase mraky a dážď. Tak nás to privíta aj v Drážďanoch. Irenka nás absolútne s prehľadom a bezpečne dovedie až na miesto, kde je však zákaz vjazdu. Zaparkujeme teda o ulicu vedľa a musíme chvíľu sedieť v aute, bo vonku sa odohráva potopa-sodoma-gomora, z nebies sa leje nekonečný vodopád. Potom však vykukne veselé slniečko a my sa môžme ponoriť do ulíc. Akcia, kde dnes budem hrať sa volá Hechtfest a je to festival celej jednej štvrte mesta. Všetky ulice sú pre dopravu uzavreté, na chodníkoch sú stánky so všetkým možným, susedia predávajú domáce výrobky, deti predávajú svoje nepotrebné hračky, obžuté bábiky a vypraté plienky, muzika vyhráva jedna cez druhú, sú tu preteky psíkov, kulinárske dobroty, vône a smrady, pivo a limo, plné ulice detí aj starcov, samíc aj samcov, no hotový babylon po nemecky. Na okraji je skatepark, pripravuje sa sound-system pre drgavcov a niekde na periférii toho murmaja sídli aj alternatívne centrum - AZ Conni. Tam na pokojnom dvore varia vege žrádlo, v otvorenom stane chystajú aparatúru a vnútri predávajú tričká od výmyslu sveta. To je T-Shirt Festival, kde sa márne pokúšam nájsť týpka, čo ma pozval. Pýtam sa na meno Handi, ale nikto mi nevie povedať nič, stále ma posielajú za akýmsi chalanom v modrom tričku, ale jeho meno znie ináč, tak som zmätený. Dal by som si už aj pivko, ale najprv potrebujem nájsť Handiho, nech mi dá dáke lístky alebo čo. Po chvíli motania idem za modrým tričkom, rieknem kto som čo som a opýtam sa ho na Handiho a on sa len smeje, že Handi znamená skrátene mobil po nemecky, že to mi napísal do mejlu ako svoje číslo na mobil a nie svoje meno. No tak, humornú príhodu sme absolvovali na úvod, potom sa dozviem, že sa volá Ehud a jeho kamoš Assuf hrá v kapele Uzbeks, ktorú budeme robiť o mesiac. A hneď sa tam aj objaví a pokecáme, svet je malý malučký. Vládne tu taká až príliš pokojná atmosfére, všetci sa tu len tak premávajú ako také voľné prdy. Rozložíme si medzi tričkami svoje distro, v ktorom sa každý aj tak iba znudene prehrabe a ide preč. Mám tam síce aj ja nejaké tričká, ale kto by tu mal záujem o Kľemones či Disident predsa? No nikto. Prvý chlapík, čo hrá sa volá the Orange Dinosaurs. Indie, už keď to slovo počujem, tak sa mi vo vačku nožík otvára. A on bol stelesnením indie-windie, vyzeral tak, hral tak, tváril sa tak. Zopár ľudí sa prišlo naňho do otvoreného stanu pozrieť, možno vypočuť. Mne to prišlo dosť falošné, alebo ak nie, tak mi iba nesedel jeho hlas. Radšej ideme na jedlo a na pivko. Keď skončí indinosaurus, tak sa nič nedeje, až sa bojím, že som mal ísť ja. Ale všetko je okej, idú akýsi rasta chlapci so svojím reggae. Je to lepšie ako indino, ale tiež také rozpačité. Potom idem ja. Zvukár ma má v prdeli, musím za ním ísť, nech ma nazvučí. Aj tých zopár ľudí, čo tam bolo, zatiaľ odchádza preč. No nič. Posadím sa na stoličku a spustím. Potím krv a snažím sa ako len vládzem. Občas niekto príde, popočúva, zo slušnosti zaťapká, odíde. Dávam zo seba posledné. Indie-windie mládež má však mohutne v riti. Iba tak zdiaľky pozorujú, čo to tu za chuja prišlo vrieskať. Je tam jeden týpek, čo nadšene tlieska a tancuje, ale ten je očividne mimo alebo nafetovaný, alebo oboje. Ešte zvukár a nejaký ďalší ľudia z kapiel ma počúvajú a občas zareagujú. Posledný pokus z mojej strany, spustím na nich dačo v mojej "nemčine", tu sa ľady pohli, ale ja už nemám energiu ani náladu. Zahrám posledný song a rýchlo to ukončím. Ako si tak prehrávam všetky koncerty, čo som v živote hral, tak takýto som ešte asi nezažil. Dal som zo seba všetko, dostal som nič. No, až také hrozné to pre mňa zas nebolo, zo všetkého si treba odniesť niečo pozitívne. Nemohol som predsa čakať, že v zahraničí to bude všade úplne skvelé predsa. Až teraz si všímam všetku tú koncentrovanú nudu, čo sa tu promenáduje. Ešte aj tí dvaja akože-tvrdí-crust-pankáči, čo tu sú, majú pri pití piva vystreté malíčky. Je ešte stále svetlo, takže voľba je jasná: odchádzame do Prahy, lebo tu to medzi inteleguánmi (Danov odborný termín) na nejakú veľkú zábavu nevyzerá. Dáme si posledné výborné jedlo, pivko a ešte posedím s Ehudom. Strašne milý chalanisko, pochádza z Izraela, oženil sa tu a už tu dva roky pobýva. Pokecáme o živote v Drážďanoch, o kapelách, o tourovaní, dáme jointa na rozlúčku a porúčame sa smerom na Prahu. Zuza v sebe objavuje umelecké sklony a všetko fotí cez špeciálne psychedelické slnečné okuliare. V západe slnka sú Drážďany naozaj krásne, ale nijak sa nedá opísať ten slastný pocit, že odtiaľto odchádzame. Možno niekedy inokedy bude lepší čas. Prvý krát šoféruje Dano a on neni taký easy rider ako ja, dáva Soplíku zabrať a preženie mu kĺby. Irenka nás síce trochu povodí po krkahájoch za tmy pri Lovosiciach, ale potom už priamym smerom do nočnej metropoly. Obrovský oranžový mesiačisko sa kotúľa po obzore a je to strašne dobrý pocit, byť zase späť. U Zuzy na byte vyhádžeme veci z auta, zbodneme niečo zo skvostnej stravy, čo nám ešte zostala a ideme spláchnuť cestu. Jägermeistera majú aj tu, tak môžme cuckať. Ešteže zatvárali, lebo ináč by sme asi ostali až do ožratia prílišného. Čo by nám asi ani neprekážalo.

29.8.2010 nedeľa - Jihlava - Garáž DIY(DFF + Rúbanisko)

Nedeľné rána bývajú zväčša nie príliš príťažlivé. Toto ráno však bolo iné. Posledný deň turné, večer posledný koncert a pred nami krásny deň s návštevou najcrustovejšieho miesta na svete - kostnice v Kutnej Hore. Nemecké raňajky, čiže vege dobroty z dojčlandu. Máme ich plnú obriu papierovú tašku, je z čoho vyberať. Posledný krát preženieme kosti malému kocúrikovi, čo tu pobehuje a už sa aj vezieme preč. Po starých cestách sa trepeme smerom na východ. Zastavujeme v obci Zásmuky na jedno. Síce oficiálne nepijem, lebo som šofér, ale aj tak môžem prehlásiť, že rodinné a malé pivovary to u mňa vyhrávajú na plnej čiare. Už mám dosť toho euro-piva, čo zaplavilo všetky trhy. V Nemecku bolo skvelé pivo, pokiaľ som nepil nejakú "svetovú" značku, v Macedónsku tiež, v Maďarsku takisto (teraz nehovorím iba o tour, tu sa mi to ale potvrdilo). Prídem domov a nemám čo piť. Všetky veľké české a slovenské pivovary poskupované kadejakými niktošmi s plným bankovým kontom a žiadzou zarobiť akýmkoľvek spôsobom. Dokedy im to ľudia budú chlemtať? Bažant šťanka, Corgoň grc, Gambrinus patok, Plzeň tá bola vždy dáka divná, Budvar odvar. Do toho plastové petky a armagedon za rohom. Ale viem, že každý má svoje chute a ja radšej zatváram toto moje malé pivné okienko v nedeľnom popoludní a frčíme ďalej. Aj tak na mňa nikto nedá, čo sa piva týka. Všetkým sa nám dá šťať, ale do Kutnej Hory stihneme dojsť. Tvárime sa ako študenti, nech ten exkurz hnátov nemáme taký drahý. Dievčina pri bráne aj tak všetko vie. Ale nič nepovie, iba zazerá. Zdá sa nám to zbytočné a odporujeme, no aj tak dostaneme sprievodcu formátu A4 v slovenskom jazyku. Sú to profíci. Kostnica je maličká stavba, ale je tam napchatých 40.000 lebiek a kostí. To už je teda riadna genocídka. A prehliadka stojí za to. Nebudem opisovať, treba vidieť. Myslím, že každá kapela (minimálne každá crustová a metalová), čo ja na turné tu niekde v okolí, sa sem zájde pozrieť. A minimálne každá kapela, čo sa sem zájde pozrieť sa tu fotí a hádže napaprčené pózy medzi prázdnymi gebuľami. Veru, tomu nejde odolať, je to také miesto, kde sa každý na chvíľu premení na krutého crustera. Aj my sa blýskame a mračíme obočie do objektívu. Musí to byť sranda pre dievčence pri bráne, tie by asi vedeli rozprávať o milióne trápnych muzikantov, čo tu hádžu paroháče a fakere a vraštia čelá a ceria zuby. Koľko percent z turistov v Kostnici tvoria kapely? Takéto myšlienky mi behali v mozgu pri odchode z lebkového brlohu. Kupujeme snáď-kutnohorské víno oproti v bufete, preletíme popri známej fabrike na cigarety a krájame kilometre do Jihlavy. Keď ideme okolo dedinky Štoky, začne ma svrbieť peňaženka a tak divne sa mi krútiť vo vrecku. Pridám plyn, nech sme preč, spomienky sú ešte príliš živé (kto nevie o čo ide, mal by nazrieť do reportu zo zimného turné s Time Of My Life). V Jihlave na križovatke sa vedľa nás postaví akýsi cyklista a nehanebne sa nám škerí do okienka. Nie je to nik iný ako pán organizátor Mazi. Koncert dnes bude v garáži, kde skúšajú Rapsodi, a mazadlom celej akcie bude grilovačka. Nik tam ešte nie je, tak prebehneme nakúpiť uhlie do grilu a pivá do hrdiel. Ľudia sa pomaly zbierajú, gril sa rozpaľuje, jedlo začína voňať. Mates v sebe zase nezaprel pravú českú hospodyňku a doniesol sladké dobroty z vlastnej dielne. Tak som sa najedol šišiek s džemom, že som potom ani nevládal dusiť grilované plátky. Pri vínku a rozhovoroch sme sa prepracovali až ku hodine, kedy bolo treba začať. Garáž je útlulná, ľudí sa tam natlačí dosť, tak idem na to s mojím pankom. Najprv strihnem svoju jemnú folkovú tvorbu, dievčence plačú, chlapi sú dojatí, ja neviem nájsť slová vďaky. Rázne to potom seknem novým spôsobom, ktorý sa mi ihneď zapáči: zabodnem prázdnu fľašu do stropu, tak ako basák Discharge po koncerte v Brightone svoju basu. A už len apokalyptické posolstvá a soundtrack ku súdnemu dňu, ktorý ma sem vyslali hlásať útlocitní nihilisti Rúbanisko z Malej Fatry. Bola dokonca aj súťaž a mnoho iných karnevalových atrakcií. Druhá fľaša v strope značí koniec koncertu a takmer aj koniec turné. Ešte treba dokrútiť posledné rozhovory, zjesť posledné jedlo, dopiť posledné pivá a rozlúčiť sa s poslednými ľudkami. Vcelku rýchlo sa každý rozpŕchne preč, ale niet sa čo diviť, zajtra je pondelok, ó krutý pondelok a nebyť toho, že mám voľno, plakal by som vedno s ostatnými a ronil slzy zúfalstva nad svojim pracovným osudom. Ale nieže tak smutne. Mazi mi ešte strčí posledné opečené plátky do kapsy, zatlačíme slzy a rozídeme sa v dobrom. Fľaše sú zabodnuté v strope garáže, Zuza má odvoz do Prahy, Dano zasadne za volant a nočným mestom sa vydávame na poslednú púť. Ja dačo brebentím na prednom sedadle a jazda po diaľnici do Brna pripomína surfovanie po kaskádach, skejtovanie dolu schodami, sex na práčke, pogo na zbíjačke, drkotanie všetkých zubov sveta, len nie pohodlné cestovanie. Stojíme až v Zamarovciach na pumpe, posledná pumpa na našich cestách. Cestou počúvame tú istú pásku, čo sme počúvali, keď sme začínali. Ale nie je to úmysel, proste to tak vyšlo. Johnny Cash nám spieva a je to ten najlepší album na svete. A potom Stránske, sladká Jablková Rezervácia, môj domov. Podelíme a prehádžeme veci a lúčime sa s Danom nadobro. Turné je za nami. Na balkóne ešte dám cigu a pivko a pustím si ten album od Johnnyho Casha na platni, lebo tak je to najlepšie a rozjímam nad tými krásnymi časmi, ktoré sme zažili na cestách. Ďakujem všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k uskutočneniu Eine kleine SchmutzigMuzik Tour 2010 a tiež všetkým, ktorí ho podporili svojou účasťou. Z "Temporary Nameless EP", ktoré som urobil špeciálne ku tomuto turné, ešte ostalo niekoľko kusov, tak ak by ste mali záujem, kľudne mi napíšte. Kým mám, dodám.
Auf wiedersehen, meine freunde!

www.dasafonflasa.blogspot.sk

Pridaj komentár k cestopisu:

Meno:

Email:

Antispam: Z+F+E

Správa:

Zaujalo nás:

Posledné komentáre:

13.03. 14:16 Prasiak:


Jeden z tych trve smutnych punx hodnoti tak, že ta vlasata zruda sa postarala o dva najzimomriavejšie highlighty celeho vikendu, perfektne to bolo.. keď bude trochu viac času, tak odpovedam na inz ..
8.3.2024 UCHAFU, FUKOTY, NERVA, TVOI POSTOI (Slovensko) (cestopis)

01.03. 12:26 deegee:


Dávam koment, aby sa z nástenky trocha vytlačili tie poruské nazi nazory zo štvrtej cenovej. A hej krásny report, Ojne oporúčam tiež zažiť v Itálii. Iný level.
28.2.2024 NICOTA, SNACKTHIEF, OJNE Brno @ Sibiř (report)

01.03. 10:37 fog:


tip-top report brasko.
28.2.2024 NICOTA, SNACKTHIEF, OJNE Brno @ Sibiř (report)

20.02. 01:49 Prasiak:


Jak sme sa na poslednu chviľu rozhodli, že tam ideme, tak sme sa najviac zjebovali na tom, že Samčo, boha, to zas bude. No normalne mi ten jeho set pripomenul (tiež som ho už dlho nevidel), že ..
17.2.2024 SAMČO, BRAT DÁŽĎOVIEK, TVOI POSTOI, UCHAFU, OTRAS Spišská Nová Ves @ Divadlo Kontra (report)

13.02. 10:01 TvojaManka:


Otec, ze ty tak trochu obdivujes Putina a zaroven tak trochu nenavidis demokraticke hodnoty? Pravdu ale mas, ze vela ludi zomrelo pre mocenske chutky tohto diktatora. A pritom by stacilo, aby nezautoc ..
ROZPOR: "Kto chce mier, nech sa pripraví na vojnu!" (rozhovor)

13.02. 09:44 Bambulka:


Dedko, vsetkym jebe, len ty tu mas vysoku skolu zivota v odbore politologia a medzinarodne vztahy. Kto je vo vojne na ukrajine agresor? Rusko zautocilo na suverennu krajinu a ty tvrdis, ze sa mali vzd ..
ROZPOR: "Kto chce mier, nech sa pripraví na vojnu!" (rozhovor)

12.02. 14:09 Scheby:


Rozpor hlasa Slava Banderizmu? :D dobre si sa opuscil, cenim nazor zo stvrtej cenovej
ROZPOR: "Kto chce mier, nech sa pripraví na vojnu!" (rozhovor)

11.02. 21:16 Dedo jozef:


Skurveny Rozpor celé roky sa hrali na veľkých Antifakov a teraz tam Sláva Banderizmu.a vám to úplne jebe?aké obsadenie Ruskom a Koreou vy ste dobre ojebany západom,A choďte do piče s tými v ..
ROZPOR: "Kto chce mier, nech sa pripraví na vojnu!" (rozhovor)

30.01. 15:35 adrik:


axc: Áno.
(guestbook)

29.01. 08:31 axc:


cuzz ten nonconformist bude povodna zostava na koncerte?
(guestbook)